Múr a jeho okolie

Sem patrí zatiaľ Múr ako taký, jeho okolie so všetkými hradmi a miestami od Tieňovej veže po Východnú Hliadku.

Už je to dva dni, čo muži Nočnej hliadky opustili teplé, príjemné steny Čierneho hradu, ktorý im poskytoval nie len teplo počas mrazivých dní a nocí ale aj ochranu pred Divokými zo severu a tak isto aj stravu, teplé jedlo, ktoré zahrialo telo, vždy keď to potrebovalo. Jon spolu s ostatnými vranami sa vybrali na prieskum okolia, pred pár dňami ich dostihli správy o mŕtvom čiernom bratovi, ktorí bol nájdený mŕtvy v kaluži vlastnej krvi, jeho brucho bolo rozpárané a vnútornosti zožraté. Vyzeralo to akoby ho napadlo zviera, ak by sa také zviera dostalo cez múr do hradu znamenalo by to problémi. Už celé hodiny sa Jon brodí snehom, ktorý mu siaha po kolená "Toto je zima."šomre si pričom sa snaží potiahnuť si plášť s kožušinou viac ku krku, sneh mu padá aj za golier a nepríjemne chladí."Zima sa blíži.. a s ňou prichádzajú zvery a tvori ktoré sme nikdy nevideli, dokážeme proti ním zvíťaziť? Dokážeme im čeliť a obrániť ríšu ľudí sami v tejto chabej zostave?"Zverí sa zo svojimi starosťami Duchovi, ktorého v tom vysokom snehu skoro ani nevidieť, ak by nemal červené oči splynul by s okolím.

Duch vetril vo vzduchu, cítil akýsi neznámi pach ale jeho kroky boli prefíkané a opatrné, nie len tak pre nič za nič sa volá Duch, jeho kroky v snehu ani nepočuť, nevydáva zo seba žiaden vzduch, nevrčí, nekňučí a nešteká a predsa len má niečo čo ho prezrádza... jeho krvavo červené oči. Za Duchom sa zo snehu vynoril aj jeho pán a verný spoločník, on v bielom snehu nikoho nevidel ale podľa Duchových reakcií zistil, že tam nie sú sami. " Drž sa pri mne Duch"Rukou mu naznačí aby sa držal pri jeho nohe, aby ho nasledoval a chránil. Vie, že Biely chodci neútočia cez deň... " Nie nie.. toto biely chodec nebude, Duch možno len cíti nejaké zviera alebo mŕtvolu.. počkať mŕtvolu? nemám oheň, nemôžem ju spáliť ak sa premení. Do siedmych pekiel!"Zanadáva a pre istotu si pripraví svoj meč, Pazúr ktorý je z valýrskej ocele, on nič zatiaľ nevidí ale Duchovu nervozitu cíti.

Krajina sa javí ako veľké nebezpečné nekonečno, nikto nemôže tušiť kedy a ako príde jeho smrť, "Zamrzne? Zožerie ho divá zver? Vezmú si ho Iný? Zomrie pod vrstvou padajúceho snehu?" Aj takéto myšlienky behali hlavou mladej vrane, on však nie je len taká vrana.. je synom Neda Starka, synovcom Benjena Starka- prvého prieskumníka a v žilách mu koluje krv prvých ľudí. Nezomrie. Jeho zmysli, hlavne zrak spozorovali niečo čo na tomto kusy snehom zapadnutej krajiny ešte nevidel, niečo ohnivé mu udrelo do očí, akoby to bol oheň, ale nebol. " Pri bohoch veď za tým stromom niekto leží"Udivene poznamená, a neohrabanými, rýchlimi krokmi sa rozbehne po vysokom snehu až k miestu, kde sa mu zdalo, že niekto ležal a nezdalo sa mu to. Videl tam dievča, nahé a zrejme uzimené s ohnivými vlasmi, jej koža bola spálená od mrazu, kde tu kde sa črtala zamrznutá krv. Na chvíľu mu jej prišlo ľuto ale nemalo by veď je divoká. Jemne sa k nej zohne a prstom v rukavici šťuchne do jej ramena. " Žiješ?"Neisto sa spýta.

"Čo tu robíš?"Dostane zo seba tlmeným hlasom, napadlo ho že Divoký si takto možno lovia korisť, že je ich úmyslom, oklamať pocestného, nalákať ho na obeť krásnu, mladú ženu a potom ho zabijú. Poobzerá sa ale široko ďaleko nie je nič okrem zapadajúceho slnka. Zohne sa k dievčine, zvesí zo svojich ramien hrubý a huňatý vraní plášť, prehodí ho cez ryšavé dievča. " Pomôžem ti... *zašepká jej vľúdne, vrany už dlhé roky porušovali prísahu, tým že nechránili celú ríšu ľudí, do ktorej patria aj divoký. " Môžeš sa postaviť, vieš chodiť? urobíš pár krokov?"Pomôže jej aspoň sa oňho oprieť, potom ju zabalí do plášťa celú.Musíme ísť, blíži sa noc nesmieme tu zostať.. pomôž mi trochu, vzchop sa"Poprosí ju.

To ze sa onho oprela je len dobre znamenie, nie je taka slaba ako si myslel, mozu kracat spolocne. Pojde to a najdu spolu ukryt. " Vezmem ta na Čierny hrad alebo keby sme sa dostali aspon ku Crasterovej pevnosti, skor ako padne noc inak.. inak tu zamrzneme." Z ťazka poznamená, z jeho úst vychádzajú obláciky pary pricom sa snazí stále rozprávať, v snehu sa im obom kráca velmi tazko. Musia robit vacsie kroky a to ich zbytocne oberá o silu, navyse sa smýka. Múr sa týci az v dialke, je vidieť ze je pred nimi este pár míl, pár hodín v krutej severskej divocine, kde na nich cihaju nie len divoky, divé zvieratá ale aj biely chodci, ktorý nenavidia nič zivé a chcú sa napiť z ich krvy, urobit z nich otrokov zimi. " Nemôžeme zastať kým nepadne zima a kým vidíme kam kráčame, zastaneme potom aby sme sa nestratili " Prehovorí k nej znova po chvíli, a radsej si ju vezme do nárucia aby jej bosé nohy neumrzli v snehu, takto sa budú pohybovat rýchlejsie.

Zacal pocitovat akysi vacsi chlad, mozno prisiel s nocou a mozno s tvormi, ktore ich prisli zabit. Polozi neznamu dievcinu do snehu ale stale ju necha o seba opretu, ostrazito sa poobzera a ruku si polozi na svoj mec. " Ja nikoho nevidim, nikto tu nie je.. zatiaľ" To aký dobry bojovnik je sa ukaze zrejme az v skutocnom boji, co tam ze zabil par divokych, ze ho na Zimohrade cvicil sermiar ked v skutocnom boji s demonmi noci moze zomriet za par sekund. " Nocna hliadka dlhe roky porusovala prisahu, nechranila risu ludi lebo aj vy za murom ste ludia " Uprimne povie a na chvilu sa zadiva na dievcinu v jeho plasti. " Musime si pomoct ak chceme prezit noc" Poprosi ju " Duch! drz sa pri nas " Poprosi ho zufalejsie, akoby sa bál, ze bez zlovlka zomru obaja.

Jeho nohy akoby primrzli k snehu, diva sa na priblizujuce sa postavy s otvorenymi ustami este nikdy nestal proti prizrakom noci zoci voci " Obaja zomrieme.. neujdeme im " Zufalo mu prebehne hlavou a potom sa rozbehne spolu s divoskou.. niekam ani nevie kam bezi proste s nou bezi a obaja sa snazia zachranit si zivot, za nimi bezi aj Duch, ktory vyzera odhodlanejsie ako oni dvaja do hromady. " Rychlejsie, musime behat rychlejsie " Suri divosku a dokonca preberie iniciativu a tento raz ju taha on, no postavy sa priblizuju, laka ich tepla krv a zivot ktory zatial koluje zilami tymto dvom ludom.

Pád divosky ktora ho nahle stiahla zo sebov bol prudky a nahli a preto ani nestihol reagovat ako obaja sa zgulali dole kopcom, sneh sa mu dostal za oblecenie, do vlasov, do ust skratka uplne vsade a ked dopadli na zem zostal par sekund lezat no hned len co zazmurkal a uvedomil si v akej su situacii vstal a zacal sa obzerat po okoli " pri vsetkych bohoch.. " zdesene poznamena ked pohladom prejde okolo toho " pohrebiska" mrtve vrany, mrtvy divoky, ich tela roztrhane na kusky a vytvorene rozne obrazce. Ich vnutornosti roztahane po okoli, smrad mrtvol sa niesol aj inak mrazivym prostredim. " Pod musime ist ! " Nedockavo prehlasi a natiahne k divoske ruku " Dobehnu nas" Nechce zostat na mieste plnom mrtvol uz ani sekundu.

"Ja.. ja nemôžem!" Zdesene vydychne chladny vzduch zo svojich pluc . " Nemozem sa hybat, nemozem urobit krok... nemozem sa hybat " Zopakuje pricom sa snazi urobit aspon krok do predu, sustredi sa na to celou svojou silou ale je to tazke, dokonca si nechcete klakne na kolena a chyti si krk, na tvari ma vyraz akoby ho niecie neviditelne ruky dusili " Nemôžem dýchať" Dostane zo seba zufalym hlasom, vie ze toto su ich posledne minuty a ze chodci si po nich uz idu, neboji sa smrti, boji sa len toho aby to nebolelo, rukami zufalo hrabe do snehu a snazi sa vyslobodit z neviditelneho zovretia ale cim viac bojuje tym straca viac sil a jeho telo sa zacina podvolovat chladu, nedosiahne ani na Pazur, ktory lezi len par metrov od neho.

Ostro a bolestivo vykríkne, prehne sa v chrbte ako luk a chvíľu to vyzerá tak, že je už po ňom, že spadne do snehu a viac sa nepostaví a aj sa tak stalo, spadol do snehu tvárou a ledva lapal po dychu, studený sneh mu postupne prechádzal na líca a cítil ten mrazivý chlad, jednu ruku mal natiahnutú pred seba ale ešte stále nedosiahol na Pazúr. " No táák.. prosím ešte kúsok" Zúfalo si pomyslí, zamračí sa pričom mu popraská ľad a sneh na fúzoch a brade čo mu tam primrzol. " Prosím..bohovia stojte pri nás" Vyzerá to, že je všetko márne, že tam obaja zomrú ak sa nestane zázrak a navyše sa aj na smrť toho druhého musia pozerať.

Len sa trápil, bojoval o svoj život a bolo to márne. Keď sa už všetko zdalo stratené tak sa mu podarilo nahmatať Pazúr, vytiahol ho z púzdra na pár centimetrov a jeho chladná oceľ sa odrazila od snehu a udrela do očí Divokej dievčiny, vytiahol ho znova o par centimetrov a teraz sa oceľ odrazila do očí chodca, ktorý zvrieskol, nebol to ľudský vreskot ale vreskot, ktorý mrazil hlboko v kostiach, pílil im uši a trhal ušné bubienky, chodca Valýrska oceľ zastrašila a dokonca aj ustúpil, urobil pár krokov do zadu a zmizol.. s ním poľavilo aj zovretie bytostí zo zeme.

Zvieral rukoveť meča vo svojich rukách a z ťažka vydychoval, jeho hruď sa nadvihovala a klesala, nadvihovala a klesala, stále do okola. Občas zakašľal, no jedným okom sledoval neznámu divošku. " Si v poriadku ?" Zašepká, otočí sa k nej pričom sa vyváľa v snehu, znovu si chytí krk ale len aby sa uistil, že je koža na svojom mieste a nikto ho už nedrží. Chodec je preč ale na ako dlho?.