Múr a jeho okolie

" Nepodceňuj ma, prejdem oveľa viac ako si vieš predstaviť a aspoň si pri tom pamätám kto som a odkiaľ som " Rýpne si do divokého tiež, Dyret je ľahká ako pierko a keď ju nebude vládať na rukách tak si ju prehodí cez rameno ako vrece zemiakov, vždy si nájde spôsob ako sa popasovať s bremenom, ktoré nosí. " Mohli by sme zohnať niečo na jej nohy.. viem ako ale..." Zamračí sa pretože sa mu ten nápad nepáči aj keď ho vymyslel on sám. " Tu neďaleko sme našli mŕtvoly.. boli to vrany ale aj divoký a niektorí mali aj oblečenie a aj topánky.. ženské topánky " Poznamená pričom sa pozrie na Normannusa, dúfajúc, že vie načo myslí, bolo by také jednoduché zbehnúť k miestu kde boli mŕtvoly, vziať odtiaľ nejaké topánky a oblečenie a odísť ale čo ich tam čaká? Smrť? Chodci?.

" Z tvojich úst vychádzajú slová ale skutky nie.. " Skonštatuje na margo toho, že jeho vyhrážky neberie vážne. Už sa mu vyhrážal kde kto a boli aj horší ako Normannus. " Môj otec bol Ned Stark a môj strýko je Benjen Stark, prvý prieskumník Nočnej hliadky " Keď začal divoch s vystatovaním tak k tomu musel povedať niečo aj on, zdá sa že týto dvaja muži medzi sebou bojujú hlavne slovne a vystatujú sa kto je lepší a kto nie. " Divošku môžeme nechať aj tu.. aspoň sa nám nestratí a Duch zostane pri nej, bude ju strážiť a ohrievať " Široko ďaleko okolo nich nie sú žiadne skaly, nie sú tam kamene a ani jaskyňa, dokonca ani stromy nie. " Tie mŕtvoly nie sú až tak ďaleko len pár stôp, tým smerom " Ukáže rukou smerom na západ odkiaľ obaja s Dyret prišli, teda bežali pred smrťou.

Divošku uloží na zem a Duch sa k nej hneď privinie, bude zohrievať jej telo ale bude ju aj chrániť. Nepáči sa mu že divoký sa snaží riadiť výpravu, nenechá si skákať po hlave od iného muža aj keď je od neho vyšší najmenej o dve hlavy a určite keby chcel zlomí ho na dve polovice ako halúzku. Pre istotu Pazúr ani nestrká do puzdra, v hlbokom snehu sa oň môže opierať a divoký nie je vyzbrojený najlepšie, sekera proti Bielym chodcom nemá šancu. Vykročí smerom k pohrebisku, kde pred tým s Dyret narazili na mŕtvoly. " Bolo tam najmenej tucet tiel..boli tam muži, ženy, deti a dokonca aj kone a noha nejakého iného zvieraťa, vyzeralo to ako nejaké rituálne pohrebisko " Vysvetlí Normannusovi, to čo videl aby bol pripravený a aby sa nezgrcal z toho pohľadu.
Netrvá dlho len nejakých 15-20 minút a dostanú sa na miesto kde ešte stále, ležia mŕtvoly spoločne vytvárajú akýsi obrazec, nesmrdia, nehnijú, ich krv nie je čerstvá, sú zmrazené v čase.

" Nemusíš mi robiť ochranu ja si na seba viem dať pozor " Zamračí sa naňho ako vždy keď sa s ním rozpráva, berie ho ako nepriatelia alebo ako konkurenciu? Ani sám nevie. " Keď sme sem vbehli s tým divokým dievčaťom, tak sme z toho obrazca nemohli utiecť, niečo nás držalo za nohy a dokonca nás neviditeľné ruky začali aj škrtiť" Vysvetlí mu, zatiaľ čo postáva pred obrazcom a zatiaľ doňho nevstupuje. Obzerá si mŕtvoly a hodnotí, ktorá má najlepšie veci, vhodné na ďalšie oblečenie. "Tá žena má topánky a dokonca aj nohavice a kabát z koží, pokúsim sa ju vyzliecť " Ukáže prstom na ženské telo zhruba v strede obrazca, vyzliekanie žien.. tak s tým skúsenosti nemá no opatrne sa vyberie do stredu tých divných kruhov, zatiaľ ho nič neťahá a ani nedrží, opatrne sa zohne k mŕtvole a začne ju vyzliekať. " Je to k nej primrznuté" Nahnevane skonštatuje, zatiaľ čo zo ženy ťahá nohavice.

Čáry máry, vzývame ťa, aby si povstal



Bierik pokojne kráčal, načúvajúc vetru a vŕzganiu snehu pod jeho dlhými nohami. Hoci si to len s ťažkosťami a nerád priznával, vyzeralo to, že sa stratil. Nie doslovne, v skutočnosti si veľmi dobre uvedomoval, kde presne je. Stratil sa skupine, s ktorou putoval. Alebo ho tam nechali samého. Nebol si celkom istý. Pomyslenie na druhú možnosť ho trochu skľučovalo, ale nečudoval sa im. Nikdy nebol nikomu príjemným spoločníkom. Všetko, pre čo si ho cenili bol jeho meč a jeho ruky. Vzdychol si. Aj keď bol rád sám, vyhliadky na prežitie sa mu takto osamote značne zmenšovali. Zásoby jedla mal malé a v love sa nevyznal. Nech si navrával čo chcel, jeho prežitie často záviselo na schopnostiach iných a on si to dobre uvedomoval.
Kráčal v pred s pochmúrnymi myšlienkami na to, že možno sa jeho cesta predsa len skončí niekde pod snehom a mraze. Počasie sa zhoršovalo. Po nejakom čase, netušil presne akú vzdialenosť urazil, spozornel. V snehu jasne zbadal stopy, ešte nezaviate čerstvými vrstvami. Nebol to žiadny stopár a tak nedokázal odhadnúť, kto a kam šiel, ale beztak sa vydal po nich. Nevšímal si mráz a vytrvalo kráčal knísavou chôdzou.
Napokon sa zo snehu vynorili dvaja muži. Miesto, na ktorom sa nachádzali bolo plné mŕtvol a tiel. Dvihol sa mu žalúdok a odpľul, ale podišiel bližšie.
Toho vyššieho z nich spoznal. Celkom nedávno spolu mali nejaké nezhody. Aj on ho spoznal. Dvihol hlavu a dal sa v nohy. Bál sa ho. Bierik sa zachechtal. Nemienil míňať silami na niekoho ako on. Namiesto toho dlhými krokmi prišiel bližšie k menšiemu mužovi. Vlastne to bol ešte chlapec. Vrana, bolo mu jasné vďaka jeho oblečeniu. Nepekne sa na neho usmial a odhalil mu rad žltých zubov. Vrana sa na neho zadívala takmer so strachom. Pohľadom zmapoval situáciu. Nezdalo sa, žeby všetkých tých ľudí pobili tí dvaja. Až potom trochu obdiaľ zočil mladé dievča a veľkého vlka, čo na neho v tichosti civel s nastraženými ušami. Zaváhal a siahol po meči. Vlk vyzeral nebezpečnejšie, než chlapec. Ale napriek veľkosti to bolo iba zviera. Poťažkal si ostrie v rukách a vzpriamil sa do plnej výšky. Týčil sa nad vranou skoro ako Múr samotný.
"Tak poď, chlapče." prehovoril chrapľavo. "Ukáž, čo ťa to za Múrom naučili." nechal v hlase zaznieť výzvu a očkom pokukoval po vlkovi. Nechcel to urobiť, nemal chuť zasa prelievať krv. Ale bola to vrana, a jeho kedysi dávno učili, že všetky vrany sú zlé.

Ostro sa zadíva na divokého muža, ktorý ho oslovil a vyzval na súboj, nečakal že zrazu bude okolo toľko slobodného ľudu, začína sa báť, že toto je len hra, ktorá ho má vyprovokovať a oni tam niekde majú tábor do ktorého lákajú osamelé vrany. " Nech si kto si, ja s tebov nebudem bojovať " Odpovie, dokonca sa snaží dodať svojmu hlasu aj ráznosť a sebaistotu, veď má za sebov Ducha, ten zlovlk nevyzerá ako vlk, ktorý bežne žije v lese a ľudí sa bojí. Hoci povedal, že bojovať nebude pre istotu si ruku položí na Pazúr a urobí pár pomalých krokov z obrazca plného tiel, mohol si myslieť že ten druhý divoch ho zradí a ujde, nedalo sa naňho spoľahúť. " Teraz sa otoč, a každí pôjdeme svojou cestou ak nechceš mať dočinenia s Nočnou hliadkou... " Divoký predsa nemôže vedieť, či je tam sám alebo je ich na výprave viac, to mu dáva značnú výhodu.

Pomaly prestával veriť, že nájde cestu na Čierny hrad. Aj zásoby sa mu pomaly míňali a on už dlho nenarazil na nič živé. Asi dva krát vstúpil na miesto, kde ležali desiatky divokých. Všetci boli mŕtvi. O bielych chodcoch toho počul veľa, no nikdy na nich neveril. Teraz si však začal pripúšťať, že tak ďaleko na severe môže žiť čokoľvek. Keď začul lomoz zastal, niekoľko krokov pred ním vybehol z húštiny muž. Nepochybne divoký. Ani sa neobzrel a bežal ďalej. Na chvíľu rozmýšľal, či sa rozbehne za ním. Rýchlo to však zamietol, mal na sebe ťažkú zbroj, takže nemal šancu ho chytiť. Okrem toho, nevšimol si žiadnu kapsu, či vak na zásoby. Ale možno nejaké nechal na mieste odkiaľ utekal. Aj bez dlhoročných skúseností však vedel, že muži neutekajú len tak.
Radšej si zložil štít a vytiahol palcát, potom sa pobral smerom odkiaľ divoký vybehol. Prešiel len pár metrov, keď zbadal dvoch mužov a okolo nich množstvo mŕtvol. Trochu obďaleč ležal vedľa postavy zababušenej v plášti veľký vlk. Vlk nevydal hlások a jediné čo prezrádzalo že žije boli jeho oči. Jeden z mužov vyzeral ako brat v prísahe, stál nepohnuto s rukou na rukoväti meča. Ten druhý bol omnoho vyšší a v rukách zvieral obojručný meč. Niečo vravel, no on bol priďaleko aby dokázal rozlúštiť čo. Skontroloval či mu dobre sedí štít a poťažkal palcát, keď sa uistil, že všetko je ako má byť, vykročil vpred. Divoký naňho kútikom oka pozrel, vyzeralo to že ho odhaduje. „Odlož meč, skôr než jeden z nás spraví niečo, čo by mohol neskôr ľutovať.“ Zadunel spod prilby a čakal čo spraví.

Už už si myslel, že bude musieť s divokým bojovať a nedopadne dobre, keď ho zachránil neznámi brat pod prísahou, v tej chvíli nevedel identifikovať či je z Čierneho hradu alebo nejakej inej osídlenej pevnosti, nie všetci bratia sa medzi sebov poznajú a navyše on je v hliadke ešte len krátko. Nepozornosť divokého ale aj svojho čierneho brata využil aby sa mohol behom presunúť k Dyret, ktorá ležala ešte stále v snehu, kľakne si k nej a jemne ňou zatrasie. " Divoška vstávaj..." Naliehavo na ňu zvýši hlas, on jej síce sľúbil, že jej neublíži a vezme ju na Čierny hrad ale nevie čoho je schopný ten druhý muž v čiernom, možno oboch zo slobodného ľudu zabije.. nenávisť medzi nimi je až príliš veľká a bratia nedodržiavajú prísahu, nedodržiavajú tú časť kde sa spomína ochrana ríše ľudí a aj slobodný ľud patrí do ríše ľudí." Počúvaj ma, pozbieraj svoje sily.. vzchop sa, postav sa na nohy. Musíme ísť, skôr ako prídeš o hlavu " Zaprosíka a pozrie jedným okom na Ducha, potom odvráti svoj zrak ku súboju, ktorý práve skončil. Nevie rozoznať kto vyhral.

Vo chvíli, keď sa naňho vrhol si všimol zvláštny lesk v jeho očiach. Divoký bojoval dobre, to mu musel uznať, no zjavne nikdy nebojoval proti mužovi v plnej zbroji. Vo chvíli keď jeho meč neškodne skĺzol po brnení sa usmial. Príliš predčasne, divoký sa naň vrhol holými rukami. Jeho chvíľkové zaváhanie ho dostalo na zem, do snehu. Zbraň mu vypadla z rúk. Spočiatku divokému údery opätoval, no v zbroji mu nemohol spraviť nič. Keď si to uvedomil aj on, snažil sa ho udržať na zemi. Vtedy už kládol len malý odpor a zbieral sily na protiútok. Keď konečne usúdil, že nastal čas to skoncovať, divoký prestal. Pustil ho, postavil sa, ba dokonca vravel niečo o dobrom boji. Z očí sa mu vytratil lesk, pôsobil rozumnejšie a pokojnejšie. Aj on sa teda pozviechal na nohy a poobzeral. Potom si zdvihol priezor na prilbe.V ruke v ktorej držal štít mu stále brnelo.  Dobrý boj vedel oceniť, preto si stiahol železnú rukavicu a nastavil mu ruku. „Uzavrime prímerie, aspoň pokiaľ sa nedostaneme z tohoto prekliateho miesta.“ Povedal a kývol hlavou k mŕtvolám navôkol. „Narazil som už na niekoľko takýchto miest, mali by sme čím skôr vyraziť. Alebo tak skončíme aj my.“

Ten kopanec od lýtka od Dyret ho prebral, aj keď sa nedá povedať, že by nedával pozor ale bol zaujatý súbojom medzi vranou a divokým. Chytí Dyret za lakeť aby nestratila stabilitu a aby  nespadla do snehu, jej nohy sú ešte dosť slabé a nie je si istý, či urobí aspoň pár krokov. Pomaly aj s ňou prejde k staršej vrane a divokému. " Oddelil som sa pri výprave za Múr od veliteľa a skupiny, stratil som sa a narazil som na túto divošku, keď som ju chcel vypočuť tak nastala tma a napadli nás biely chodci.. neviem ako sa nám podarilo ujsť a zachrániť sa ale dostali sme sa až sem. Rozhodol som sa, že to divoké dievča vezmem na Čierny hrad aby ju vypočul aj lord veliteľ Mormont a potom sa uvidí.. mohla by u nás žiť " Odvážne vyhlási zatiaľ čo svojmu starému bratovi vysvetľuje čo robil a prečo je s divokými, nechce vyzerať ako niekto kto sa s nimi peleší dobrovoľne, aj keď jemu nevadia a vidí ich ako normálnych ľudí, ktorí potrebujú pomoc.

Počúval brata v prísahe a rozmýšľal, čo vlastne vraví. Občas pozrel na dievča, odhadoval, že nemá viac ako 12-13 rokov. Vôbec nechápal prečo by ju mali odviesť na Čierny hrad ani to, prečo by ju mal vypočúvať lord veliteľ. Divokému sa to zjavne nepáčilo a podľa jeho reakcie tušil, že ak ju tam budú chcieť odviesť, nevyhnú sa ďalšej konfrontácii. Bude si musieť pohovoriť so svojim druhom, diskrétne, bez toho, aby divoký načúval. No nateraz s ním musel súhlasiť. Počasia sa tu obával viac než divokých. Tu na severe si netrúfal odhadnúť ani to, aké počasie bude za pár hodín. Jedla mal málo a netušil ako je na tom so zásobami jeho druh. „Niečo málo mám,“ priznal „ale pre štyroch to nevystačí ani na deň.“ Spýtavo sa pozrel na ostatných.

Za zvýšeným hlasom a ráznosťou Dyret sa musí obzrieť, do teraz sa vážne prejavovala ako malé dievčatko ale tušil, že niekde v kútiku duše v nej drieme niečo zvláštne a nebezpečné. " S jedlom nebudú problémy, môj zlovlk vie loviť a ak sa tu na okolí niečo nachádza tak to uloví " Prehovorí, tiež o niečo rozhodnejšie akoby sa v tejto malej skupinke chcel každí chytiť velenia, možno budú spolupracovať a možno pôjdu po sebe. Lebo vodca chce byť každý.. aj keď vodca čoho? Pár stratených ľudí.. ?. Urobí prvý krok do snehu a dúfa, že ho všetci budú nasledovať.

V duchu sa zasmial a pozrel na divokého. Snažili sa im tu rozkazovať deti. To dievča ním bezpochyby bolo, rovnako ako jeho brat v prísahe ešte niekoľko mesiacov dozadu. Ten, vykročil vpred len čo dohovoril. Zjavne dúfal, že ho budú nasledovať. Arthur však ostal stáť a čakal, čo spraví divoký. Nebol blázon, vedel, že chlapec to tu nemôže poznať a nechcel zbytočne pokúšať osud. Divoký bol jediný, kto by ich teraz dokázal relatívne rýchlo dostať do bezpečia.