Myrmadryon

Svet ktorému vládne zlato, oceľ a starobila mágia...

*Corvin sa zatvaril zarazene.* Staci ked ma odkazes na spravnych ludi. Clovece ved ja som vsetko minul na tu prekliatu ruzu. Cele mesacne vreckove!

- Kedy si videl špióna vyzradiť svoje zdroje? - nadvihol naňho Brant zvedavo obočie. Potľapkal svojho kamaráta po pleci a nenápadne viedol von z akadémie. Smeroval s ním k bráne, cez ktorú chodia do mesta. Nie že by mal v pláne ukázať mu tých správnych ľudí, no zdá sa, že nezostane úplne ľahostajný voči Corvinovej žiadosti.
- A čo tá medvedica-opica? Ona ti s tým nevie pomôcť? Počkaj...blbá otázka. Určite ťa odohnala s tou svojou chlpatou kundou ktorú má medzi nohami a so slovami, že ona si poradí aj sama, ako vždy - zahihňal sa. Vždy keď rozprával o druidke, mal posmešný hlas, no v očiach iskru, ktorá naznačovala, dal by si s ňou povedať, keby mal príležitosť.
- Vybav mi u nej sladký a nežný boštek a ja ti pošepkám nejaké to meno do ucha - žmurkol napokon naňho. Bola to cena, ktorú nemusel Corvin zaplatiť zlatom, ale možno bola vyššia, ako to zlato. Či tú ponuku myslel Brant vážne alebo nie, ťažko povedať.
Slnko postupne zapadalo za obzor a tiene sa lenivým spôsobom preťahovali. V meste začali zapaľovať nočné ohne na uliciach, aby stráže na svojich obchádzkach nemuseli chodiť s fakľami v ruke. Ľudia zatvárali svoje malé obchodíky, krčmy sa začali naplňovať štangastmi. Tu i tam na ulicu vykukla povoľnejšia mladica, ktorá len kontrolovala, či sa jej už oplatí vystaviť svoje chabo zahalené telo na obdiv okoloidúcim pánom, alebo nie.

- Vies co? - usmial sa zrazu Corvin.
- Ved ta cely cas spominala. Myslim, ze by si mohol skusit svoje stastie. Teraz je v kniznici a mas zrejme dost velku sancu, ze ti dovoli ju bozkat. - Spiklenecky sa k nemu nahol.
- Je to velka divoska. -

Brantovi oči sa rozžiarili ako diamanty na slnku. Potiahol svoje pery do širokého úsmevu a nadšenie vôbec neskrýval. No poznal svojho kamaráta natoľko, aby vedel, alebo aspoň tušil, že si z neho robí srandu a je to iba pasca.
- Nehovor mi, že ťa odmietla len preto, lebo myslí iba na mňa - udrel svojho kamaráta päsťou do ramena. Svoje kroky zastavil tesne pred širokou ulicou, ktorá viedla až do prístavu a na každej strane boli obchody, krčmy a nevestince.
- Pre tentokrát ťa pozývam na jednu rundu. Môžeš mi porozprávať o akú úlohu ide a potom sa rozhodnem, či ti pomôžem získať nejaké užitočné informácie, alebo nie - navrhol. Už sa poriadne stmievalo a od mora k nim fúkal studený vietor. Brant si prehodil svoj plášť okolo tela, aby mu nebola taká zima. Už-už vykročil po ulici, keď tu zrazu začul ostrý, ženský hlas.
- Corvin! - znel hlas, ktorý sa vôbec neniesol v priateľskom duchu. Smerovala k nim Dyret. Jej tvár bola zahalená v kapucni, vyrobená z medvedej hlavy. Jej oči zažiarili v tme ako dva zelené smaragdy.
- Mali by sme sa pripraviť na cestu. Spomínaš? Máme spoločnú úlohu! - ohriakla ho druidka, ktorá si držala kožušinu oboma rukami z vnútornej strany, aby zahaľovala svoje telo. Brantovi nevenovala ani letmú pozornosť.

Corvin privrel oci v navale novej zlosti. CO ZAS...? pomyslel si v duchu a tazko si vzdychol. Sanka mu stvrdla zatatymi zubami.
- Neviem ako ty, ale ja sa pripravujem. Po svojom. Ty sa tiez bez pripravit po svojom, ja nemam zaujem aby sa mi pod nohy plietla nejaka mini-druidka a spomalovala ma. Najdi si svoju cestu, alebo.... vies co? Ostan tu. Ja tu blbu vychadzkovu palicku toho kostlivca donesiem a ty si aspon nemusis uspinit ten tvoj kozustek. - Po tomto "namahavom" preslove sa obratil na Branta:
- Ides? -

Pootvorila naňho ústa. Včera pred ňou kľačal, priniesol jej tú najvzácnejšiu kvetinu na svete a ospravedlňoval za čin, ktorý urobil jeho hlúpy kamarát Brant. No teraz sa k nej správa ako handre. Dyret to pomaly už ani neprekvapuje. V akadémií sa k nej správa každý odporne. Akoby bola odpadom tohto sveta.
- Ak sa chceš zabiť...-pomykla napokon plecami. Jej hlas znel dotknuto a sklamane. Nemala však náladu handrkovať sa s ním. Obaja sú pekne tvrdohlaví. Možno to spôsobí ich smrť na misií, ktorú musia splniť. Dyret mala všetky potrebné informácie k tomu, aby mohla zajtra vyraziť. Či už s ním, alebo bez neho. Jej oči sa znova zaleskli v zelenom svetle, až Brant ustúpil s mierne nadvihnutými rukami.
- Len pokojne. Dobre? Corvin to tak zrejme nemyslel - prehovoril mladý špión, ktorý si evidentne myslel, že je druidka nahnevaná. Veľmi dobre si spomínal na roj hmyzu, ktorý vyčarovala a poštvala proti nim, keď narušili jej pokoj. Pootočil hlavou na Corvina a stroho súhlasne prikývol na jeho otázku. Vybral sa k nemu. Druidka im tiež otrčila chrbát, mala v pláne ísť späť do lesa. Načerpať potrebné sily.
- Zajtra odchádzam s prvými slnečnými lúčmi. S tebou, alebo bez teba - odvetila ešte smerom ku Corvinovi. Jej kroky napokon smerovali späť do lesa. Šermiar vie kde ju má hľadať, ak o to stojí.

- Prave som dostal napad! - Vyhrkol Corvin a zdrapol Branta dlanami za plecia.
- Co??? - zamrkal Brant prekvapene.
- Vzducholode! - zazeral na kamosa spiona, ktory sa zacal nenapadne od Corvina odtahovat.
- Co s nimi??? -
-Predsa trpaslici ich tu na ostrove niekolko maju. A premavaju s nimi kazdy den hore-dole! - Brant sa zatvaril sucitne.
- Ty pako... To si vazne myslis, ze ta zoberu? A za co? Ved ty nemas ani na odvoz zachrannym clnom, nie este na vzducholod, co stoji 3 zlate na jednu cestu. Pod si dat radsej to pivo a netrieskaj do vetra, lebo ti jednu busim. Nevymyslaj. - Corvin sa zatvaril zufalo.
- Prosiiim!!! Mozem tam byt ako cierny pasazier, ved ty si sem tiez prisiel na ostrov ako "cernoch"! -

Mliečna hmla bola dnes hustejšia než kedykoľvek predtým. Takmer si mohol človek kus odtrhnúť a podržať v ruke. Vydýchla o nič redší obláčik teplej páry. Slnko stále nevychádzalo a ranné prítmie skrývalo v korunách stromov vtáky, ktorých štebot bol počuť už od hodiny, čo sa ona zobudila. Tu slávik, tam drozd, ostatné vtáky ešte odpočívali. Temne modrá obloha už ustúpila noci, hviezdy vyhasli, no slnko stále akosi neprichádzalo. Dnes bolo mimoriadne lenivé. Pootočila hlavou do strany, ale nevidela takmer nič. Dokonca si ledva videla na vlastné nohy. Otočila hlavou znova do strany, tentokrát k mestu. Tam, kde inokedy začína ulica, nebolo nič.
- Kde toľko trčí? - dostala potichu zo seba. Upravila si kapucňu z medvedej hlavy, ktorá ju ochraňovala pred tak vlhkým vzduchom, až sa nepríjemne lepil na pokožku. Už takmer celú hodinu postávala pod klenbou brány bez dverí a mreží. Bol to jediný východ z pozemku akadémie. Chlad ju bodal do bosých nôh, no nevšímala si toho. Na chlad bola zvyknutá. Len keby nebol vzduch vlhký. Dráždilo to človeku zbytočne pľúca a nutkal ju rozkašlať sa.
Pozrela nad seba. Počula zvuk ostrých pazúrov, ako ťukajú o kamennú klenbu bránu, na ktorej sa sem a tam prechádzal jednooký, čierny havran.
"Je nervóznejší ako ja." Uvedomila si v tej chvíli. Posledný krát otočila hlavou do smeru, kadiaľ sa chodilo do akadémie. "Musí prísť. Jeden bez druhého to nezvládneme." Uvedomovala si trpko. Nemala so sebou vôbec nič. Okrem stredného vaku, prehodeného cez plece. Žiadna zbraň, ktorou by sa mohla v prípade nebezpečia brániť. Ani kijak z dreva, či okovaná palica. Pre ňu zbrane boli tak neprirodzené v ruke, že napriek dlhoročnej snahe sa nedokázala naučiť nimi ani len brániť. A vlastne načo aj? Je druidka. Jej mocou je ovládanie prírody a tá je všade okolo nej. Nič okrem vedomostí a vlastnej sily nepotrebuje. A keby aj došlo k najhoršiemu, beštia v nej sa prebudí.
Havran zastavil takmer uprostred klenby a vypustil zo seba biele lajno. Stroho tak vyjadril, čo si o aktuálnej situácií myslí.
"Ešte chvíľu počkám. Kým nedoznie drozdí spev. Potom už musím ísť inak ma tu nechajú." Prešľapovala z miesta na miesto. Medzi prstami cítila vlhkú trávu, na ktorej sa dnes takmer dvakrát pošmykla. "Príroda je zradná aj voči mne."
Znova len povzdychla.

Ako sa slnecne luce lenivo vytiahli zpoza mora a nezne hladkali vysoke hradby a strechy budov Ascrye, na molach v pristave uz bol ruch. Jemny morsky vanok ovlazoval spotenych namornikov, ktory nakladali lodne zasoby, tovar obchodnikov a batoziny cestujucich hromadne na male prepravne pltky, ktore nasledne vozili na galery, vzdialene 2 kilometre od brehu. Nemohli inak, pretoze blizsie k brehu boli plytciny a ostre skaly, znemoznujuce  akejkolvek vacsej lodi priblizit sa.
Tento ruch a vrava nedokazali zobudit Corvina, ktory lezal hlavou oprety o drevenu stenu pristavnej taverny U Sireny. S Brantom si povodne planovali dat iba po jednom pive, dobra atmosfera taverny a znami stamgasti ich ale nepustili a z jedneho piva bolo osem. Skoncili az nad ranom, ked ich uz krcmar musel doslova povynasat lopatou z utulnej taverny von.
Slnko sa oprelo spiacemu mladikovi do tvare, avsak ani to ho nedokazalo zobudit, akurat co len pokrcil celo a chrapal dalej. Posledne clny uz takmer odchadzali a galera menom Skarabeon mohla konecne odplavat. Kdesi v diali sa mladikovi zdalo, ze niekto vola jeho meno, nedokazal sa vsak prebrat. To pivo bolo na jeho mlady organizmus priliz.