Múr a jeho okolie

"Toto mám za to že som ti pomohol? Že som ťa chcel zachrániť pred zimou a pred tým aby si zamrzla?"Nahnevane poznamená a zamračí sa najlepšie ako vie, žiadna úcta, žiadna vďaka.. nič len výkriky a obviňovanie. " Keby nebolo mňa tak v tom snehu zamrzneš a nájdu si ťa tak či tak a ja nie som vrana, som človek tak isto ako ty ! " Už aj on zvyšuje hlas, dokonca ma ruku stále položenú na Pazúri, pre každý prípad. " To ty by si mala vypadnúť, ja som ťa nehľadal a nerozťahuj sa tu akoby celý sever patril len tebe" Odvrkne jej, aj Duch nahnevane prechadza okolo obrazca z mŕtvol.

" Ja som slobodný muž a môžem si robiť čo chcem, neposielaj ma na Múr, keď tam nejdem " Zamračí sa na ňu a dokonca si aj dupne nohou, doma by mu nikto neveril, že videl chodca veď je bastard a syn zradcu. "Nezabúdaj, že som nás oboch zachránil keby nebolo mňa tak už si mŕtva ! Ak by nevytiahol Pazúr a ak by sa ho chodec nezľakol už by boli mŕtvy obaja. " Nepochybujem, že aj tak čoskoro zomrieš hlavne keď tu budeš sama, bez oblečenia a v zime. Duch už cíti, že je z teba mŕtvola" Prstom ukáže na svojho zlovlka, ktorý stále chodí okolo nich dvoch.

" A prečo tam nemôžem ísť?" Aj on sa pozrie smerom na západ na les."Čo tam skrývate? Hm.. ?" Ostatným vranám by sa páčilo, keby objavil tábor divokých a keby im priniesol aj hlavu nejakého divokého, najlepšie Tormunda alebo samotného Manceho, keď divoška nedáva pozor a šaškuje s oštepom až príliš blízko pri ňom tak jej ho vytrhne z ruky a vezme si ho on. " Pred kým a prečo utekáš? a prečo si tak blízko pri múre? máš tu niekde skupinu, ktorá chce preliezť Múr?" Zamračí sa na ňu a mieri na ňu nie len oštepom ale aj svojim mečom, už veľa krát sa stalo že divokí preliezli múr ale hore ich vždy objavila hliadka, ktorá ich spacifikovala, niektorí ani nevyliezli hore lebo spadli a zabili sa, pád ich dolámal na márne kúsky. Duch spozoroval, že ich niekto sleduje a preto sa rozbehol k neznámemu mužovi a skočil po ňom, skočil mu na brucho a na hruď na ktoré sa postavil a ceril mu zuby do tváre, slinil mu na tvár ale nevydal ani hlások no aj napriek tomu vyzeral nebezpečne.

" Čo sa to?..." Ani nedopovie, keď si všimne, že jeho Duch sa niekde rozbehol a skočil na neznámeho muža, dokonca aj divoška sa zaňho skryla, bojí sa Ducha alebo toho muža? " Do siedmych pekiel.. koľko divokých tu ešte je?" Odtiahne sa od divošky a nechá ju stáť na mieste, nebude jej robiť ochranu a ani jej neposkytne svoje teplo, radšej sa rozbehne smerom k Duchovi a neznámemu mužovi aby mu neublížil. " Duch zlez " Rázne mu zavelí a dokonca ho aj jemne potiahne za srsť, pred divoškou nebol až taký ostražitý ale pred mužom , ktorý vyzerá väčší a ramenatejší ako on si bude dávať pozor a bude mať aj rešpekt,keď Duch zlezie namieri naňho meč on, priloží mu ho ku krku. " Koľko vás tu ešte je ? Koľko divokých sa tu skrýva? Čo tu hľadáš a kto si ?" Položí mu kopu otázok, nezabúda, že on je vrana, ktorá vyletela z hniezda a je v cudzom a nebezpečnom svete.

Hlavou mu prebiehajú rôzne myšlienky, či je to len pasca dvoch divokých ako zajať vranu alebo sa týto dvaja naozaj poznali a niečo sa medzi nimi stalo, možno boli manželia a divoška hrá, že jej ublížil, jedno vie na isto nemôže im veriť." Ako ti mám veriť, že si na nič nespomínaš?" Jeho hlas je oproti hlasu muža oveľa tichší a nie je taký hrubý a hrôzostrašný. " Oboch vás vezmem na Čierny hrad a tam už poviete čo ste zač, čo tu robíte a koho hľadáte". Stále sa nevzdáva myšlienky, že jednoducho chceli prejsť cez Múr a on im to prekazil, na neznámeho muža stále mieri mečom a dokonca naňho dáva pozor aj ostražitý Duch. " Poďme, kým sa mŕtvy nevrátia" Posúri ich oboch a kývne aj divoške aby vyrazila vpred.

" Hej kam ideš? " Zvolá za divoškou, jedným okom prebehuje na muža a potom zasa na ňu, musí byť na pozore, musí si dávať pozor aby ho nenapadli od zadu, možno sú spojenci a dohodli sa. " Sama aj tak ďaleko neprejdeš " Odhodlane vyhlási, veď má jeho plášť, nemá topánky a sneh im siaha až po kolená. " Ak sa priblížiš k múru tak ťa moji bratia v prísahe uvidia tak ťa zostrelia šípom do srdca " Nesranduje, myslí to vážne ale chce ju chrániť, mali by si pomáhať sú predsa ľudia aj keď sa narodili na rôznych stranách múru. Na Čiernom hrade by ho určite nepochválili keby priviedol dvoch divokých, potrestali by ho a potom aj týchto dvoch.. nevie čo má s nimi robiť a vonku začína snežiť, chumáčiky snehu sa im lepia na oblečenie ale aj na vlasy.
"Mali.. mali by sme začať spolupracovať a ukryť sa pred zimou.. pred Inými".

" Môžem vás tam zobrať oboch" Úprimne povie, Múr ich nezabije ale ľudia na ňom áno. " Ty" Mečom ukáže na divokého muža. " Budeš tvrdiť že sa chceš pridať k vranám a skús povedať, že nie a môj zlovlk ti v noci rozpára brucho " Výhražne naňho pozrie, nesranduje, veď ani on nechce mať problémi kvôli dvom divochom, ktorých stretol, len bratia na Čiernom hrade musia pochopiť že v ich prísahe sa spomína, že chránia ríšu ľudí a aj divokí za múrom sú ľudia, z mäsa a kostí tak isto ako aj oni, možno sa líšia jazykom, možno sfarbením pleti ale sú ľudia. " Poďte za mnov, nerobte hlúposti k Múru je to aj tak aspoň deň cesty.. a ak budeme musieť ísť aj cez noc " Strasie ho pri tej predstave, smrť na nich číha všade ale jej prsty sú dlhšie hlavne v noci. Vykročí smerom k Múru a dúfa, že ho jeho nový " parťáci" budú nasledovať.

To že sa cítil ako vygumovaná kniha mu spôsobovalo väčšie muky ako to že mu o dve hlavy menší človek diktoval čo má robiť. Pozeral na neho a dokonca aj v tme bolo na jeho tvári očividné znechutenie. Zohol sa pre sekeru ktorá ešte stále ležala pohodená v snehu, bolo na nej vidno že si už prežila svoje ale tiež bolo vidno že má svoju hodnotu. Kiežby si aspoň spomenul od kade ju vzal, prebehlo mu hlavou. A vtedy prišiel ďalší záblesk spomienok. Stál v bielej krajine, vločky sa husto sypali z neba a oproti nemu bola ryšavá divoká stačil len zlomok sekundy a pred ním sa týčil obrovský, chlpatý medveď na zadných nohách. Darmo sa zaháňal sekerou, stačil jeden úder a bol na zemi potom akoby výkrik bohyne v temnotách počul kričať meno Normannus. Znovu sa ocitol vedla vrany a divokej. Pohľad mal prázdny a chvílu nebol schopný slova. Uvedomoval si že takto ich zdržuje ale návali spomienok ktoré mu pomaly jedna po druhej chodili boli niečo ako vízie. Nekontrolovatelné a kompletne pohlcujúce ludskú mysel. "Pridať sa k vranám, tvoj zlovlk mi rozpára brucho" zopakoval po vrane jeho slová a hrdelný smiech sa predral z neho na slobodu, "pravidlo čislo jedna. Keď chceš niekoho zabiť, nikdy mu to neoznamuj dopredu." Niečo mu v hlave predsalen zostalo aj keď toho nebolo veľa ale určité vlastnosti sa nemohli len tak z neho vypariť. Konečne vedel aspoň svoje vlastné meno, síce toho nebolo vela ale v tej chvíli veril že sa mu všetko postupne vráti. Spravil jeden krok dopredu, potom ďalší a ďalší ....

Otočí sa za divoškou, ktorá akosi nepokračuje ďalej v ceste, pozrie sa aj na divokého muža, obaja sú divný, a nevie sa rozhodnúť, ktorý viac. " Čo sa deje?" Nechápavo pozrie na Dyret a podíde k nej bližšie, už raz ju niesol na rukách a nebol to problém a teraz sa navyše môže v nesení striedať s tým druhým mužom. " Vezmem ťa, ak nevládzeš.. ešte je to kus cesty " Trochu voči nim zjemní správanie a vyzerá aj trochu milšie, Dyret chytí pod zadkom a následne si ju vezme do náručia, aj keď sa mu jeho vlastný plášť plantá pod nohy a v snehu sa mu chodí ťažko. " Ponesiem ťa aspoň trochu a potom sa vystriedame, na Čierny hrad to je ešte ďaleko."