Kráľov Prístav

"Je jedno ako dlho to bude trvať kým ne pod pálime prístav alebo nevyjdeme oni neodídu, možno,pravde podobne,asi." Mrmlal vojak Kregorymu ktorí fajčil tretiu fajku. Na pokon Kregory zdvihol jedno obočie zaujatí podpálením prístavu. "To by bol až taký problém ho pod páliť? Máme všetko k tomu potrebné a len čo oheň vyhasne tak zídeme von." Vojak ostal iste zarazení ale bol to bežní humor Kregoryho ktorý nemal hlavu ani petu, občas ale niektoré stáli za to. "No mohli by sme ale to by sa ťažko vysvetľovalo, a mohlo b to vrhať zlý tieň na náš príchod." Kregory sa zamyslel že asi koľko to ešte bude trvať kým sa dav nerozíde, nejde o to že nemá rád ľudí ale prvom rade ich nepozná a nevie čo má čakať a bezpečnosť jeho posádky je prvo radá.

"Už tu nikto nieje len zo pár detí" Oznámil vojak a pozrel sa na mesiac ktorí svietil a Kregory sa tiež pozeral na spln miloval svetlo mesiaca. "Viete čo máte robiť, ale potichu kým tu nebude zvyšok." Oznámil trpezlivo Kregory. Vojak za salutoval prešiel k druhej strane lode kde bola pripravená ballista, ďalší dvaja už zapálili šíp. Nasledovalo tichí šuchot a zvuk letiaceho zapáleného šípu. Vojaci zatiaľ z každej lode začali vojaci vybehovať kušou strelci zabíjali potenciálnych ľudí ktorý by mohli alarmovať mesku stráž zatiaľčo niektorí začali čistením skladísk, čiže vy rabovaním iní vozmi a inými vecami zabarikádovali dvere budov a kušou strelci potichu zabíjali všetko čo by ich prezradilo. Z tmi sa vynorili ďalšie a ďalšie čierne lode kým ich neboli desiatky ako havrany ktorí sa usadili na mŕtvole, pätnásť lodí vytvorili blokádu zatiaľ čo iné lode preplávali do prístavu. Po niekolkich blokov ulíc začali zapaľovať budovy a tí ktorí boli uväznení v nutrí uhoreli za živa. Tie lode ktoré už zakotvili púštali vojakov po stovkách von ktorí ale nekričali ani nerevali..boli disciplinovaní, určite takto prepadali mestá po celé generácie. Boli ako duchovia tichá smrť ktorú ste počuli len kvôli hrnčaniu zbroje  ale to už bolo neskoro. Kregory sa len usmial keď sa pozeral na mesto z lode, nevyzeralo že by si ľudia v meste všimli že flotila je tu a že prístav je v jednom plameni. Hovorte mi Admirál, hovorte mi démon, voda si nepamätá mená utopených.

Studený vzduch sa kradol cez otvorené okno a prinášalo úľavu od denných horúčav. Hlboká noc a dlhý deň plný rôznych zvratov ju uniesol do hlbokého spánku bez snov. Tak ako ona, i mnoho iných chudobnejších alebo bohatších ľudí, ktorý bývajú v prístave. Pretočila svoje telo na druhú stranu. Po prázdnej, kamennej ulici, pod jej oknami prebehol tieň. Človek, ktorý utekal a zmizol v tme, akoby tam nikdy nebol. Mesiac mu svietil pod nohy, prinášalo so sebou príjemné svetlo, ktoré padalo v matnom lúči aj do jej domu. Znova sa pretočila na druhú stranu. Oknom pomaly vchádzalo čosi iné. Kradmé a nebezpečné. Na chrbte smrti. Neviditeľný, ale za to postupne citeľný dym. Potiahla nosom. Znova pretočila na druhú stranu. Akosi nevedela zaspať. Dym v prístave bol zvyčajný. Veď stále tam niekto niečo pálil, varil, piekol. Ale teraz v noci?
Otvorila svoje fialové oči. Tenkú prikrývku si viac pritisla k nahému telu. Prečo by mala spávať v oblečení, keď je tak teplo a žije sama? Zamrkala. Nakoniec donútila svoje telo vstať z postele, aby mohla zatvoriť okenice, nech ten dym neobsadí jej izbu. Pretrela unavené oči, podišla k oknu a pozrela von.
Svetlo. To už svitá? Nepatrný hluk ľudí, ktorý prebehli cez ulicu. Smerujú od prístavu. Utekajú. Nemohla si nepovšimnúť ich tváre. Majú strach. Uvedomila si v tej chvíli. Niečo sa deje. Zvon. Jeho prenikavý cinkavý hlas preletel cez prístav, zavítal do všetkých domov a prebúdzalo ľudí zo svojich postelí. Zvon. Až ju pichlo v srdci. Vedela to. Tie klebety o tom, ako sa Stannis chystá dobiť Kráľov Prístav boli nakoniec pravdivé. Mali sme odísť už dnes. Strach jej ovládlo telo a v tej chvíli nedokázala nič robiť. Nič, len pozerať sa na to veľké svetlo, ktoré sa jagalo o pár ulíc nižšie. Horia domy a ľudia v nich. Nevinný ľudia.
Pud sebazáchovy ju však ohlásil. Nie je čas báť sa, krčiť sa niekde v dome a dúfať že ju to obíde. Vedela že neobíde. Vojaci budú drancovať, znásilňovať, zabíjať a bude im jedno koho a kde. Dostanú sa aj k nej, ak tu bude otáľať. Kým sa stihla spamätať, už bežala prieč dlhou, kamennou ulicou. Vedela že brány mesta budú onedlho zatvorené a mohla iba dúfať, že to stihne. V opačnom prípade si musí nájsť z mesta vlastnú cestu. Smradľavú, hnusnú, ale ak nebude iná možnosť... Tak ako ona, i mnoho iných ľudí ktorý žili vyššie v prístave sa už tlačili ulicami, nenávratne sa blížili k bránam mesta. Matky držali svoje deti, starci zaostávali a muži sa snažili ochraňovať svoju rodinu. Masa ľudí narazila na bránu a hradby ako vlna o kamene, tlačili jeden cez druhého, prešľapovali, dokonca udupali na smrť tých, ktorý upadli v tom dave a nedokázali už postaviť. Chaos, krik a plač, ktorý postupne pohlcoval dym a strach zo smrti.

"Už nemá zmysel ďalej čakať..nech lode obstreľuje  mesto vydajte tak tiež rozkaz Kabalovy  nech jeho obliehajúca loď ničí..nech sa vyšantí" Vojak za salutoval a odišiel loď opustilo šesť ohnivých šípov. Kabal tento rozkaz prijal jeho loď tvoria dve lode pripevnené k sebe a cez ne prechádza plošina, ktorá ich spája. Kabalt si ju vytvoril sám ako Kregory Outlandera..ale Kregory vedel že tá loď je ťažká a nemotorná..pôjde na dno to je jasné ďalšiu búrku neprežije..ale teraz bol rád že je po ruke."Ked sa nepriateľ bude chcieť snami stretnúť  tak vydajte rozkaz na ústup k lodiam, na lákame ich na dostrel a budeme mat len minimálne straty." Vojak za salutoval a odbehol. "Ked vlk chce žrať ovcu musí od lákať pastiera aby ho roztrhala svorka..bez pastiera je ovca len jedlo" Hovoril si pre seba.

Kregory si prehrabal svoj fúz a zamyslel sa videl ako streli z ballíst lodí dopadajú za meský múr škoda že nevidel ako ďaleko, že by sa bál o to aby jeho muži ne neznásilňovali? Vôbec nie, vždy vraveli že je to pod ich úroveň..zabiť áno..znásilniť no mali naviac takže nie. "Nájdite niekoho kto prežil a privediete mi ho sem..ballistami mesto nedobijeme to je jasné." Dôstojník za salutoval a išiel vydať nový rozkaz. Zatiaľ sa pozeral na pod pálení prístav ktorý bol v plameňoch až na skladiská. Neprišiel som sem dobíjať mestá...ešte je priskoro zabíjať kráľov. Pomyslel si a zapálil si fajku, začalo aj fúkať celkom silní vietor. Máme priazniví vietor, ak by to vydržalo tak hneď ako skončíme budeme preč ani nebudú vedieť ako. Tomu sa hovorí šťastie... vždy hovorím že šťastie nemá rada hlupákov. Pousmial sa a sledoval ako desiatky lodí páli z ballíst na mesto, ako dopadajú na hradby a niektoré za ne. Všimne si aj výrazne večích striel asi štyri..hneď si po myslel l že je to práca Kabala, len sa pousmial jednu ruku si dal za chrbát a prechádzal sa na palube a hmmkal si pesničku.

Patrila medzi mála tých šťastlivcov, ktorým sa podarilo v čas predrať cez Prístavnú bránu ešte pred tým, ako ju stihli zatvoriť. Mestská stráž reagovala naozaj rýchlo. Predrala sa davom, prešuchla pomedzi stráže, ktoré chceli oneskorencov potlačiť späť do prístavu, nech môžu veľkú bránu uzatvoriť pred útočníkmi. Ľudia utekali do všetkých smerov. Hore ulicami, niektorý viedli svoje kroky k veľkému Baelorovmu septu, aby mohli prosiť svojich bohov o milosť. Sú hluchý a slepí. Pomyslela si v duchu, keď sledovala menší dav, ktorý mal namierené presne tam. Hustý dym prevyšoval aj hradby, valil sa skrz ne ako nezastavitelná vlna. Prichádzali Zlaté plášte a iný ľudia, ktorý sa ochotne pridali k vojakom, aby mohli brániť svoj domov a rodinu. Ľudia, ktorý nikdy v živote nedržali skutočnú zbraň v ruke, no odhodlanie im nechýbalo. Niektorý túžili po pomste, iný zasa naivne dúfali v slávu. Blázni. Svoj zrak upierala tiež na jedno miesto, ktoré ponúka bezpečie.
Na kopci týčiaci sa hrad, pevný a nedobitný. Jeho červené strechy a steny priam horeli v žiari, ktoré pochádzalo z horiaceho prístavu. Niečo veľký presvišťalo ponad hradby. Hlasný zvuk padajúcich kameňov, kričiacich ľudí. Niečo zasiahlo malú vežu, v ktorej zvonili. Veľký zvon s rachotom dopadol na zem, kamenné múry pochovali niekoľko ľudí. Tí bohatší sa snažili dostať do Červenej bašty. Vedela, tam bude vo väčšom bezpečí ako tu vonku. Červenú baštu budú predsa omnoho lepšie chrániť ako čokoľvek iné. Veď tam majú svojho kráľa a veľkých lordov a pôvabných lady.
Je bláznovstvo dúfať že sa tam dostaneme hlavnou bránou. Poznamenala pre seba. Hlavnú bránu do Bašty sa snažili vojaci uzatvoriť, aby nevpustili žiadnych poddaných. Sú však aj iné cesty. Nebezpečné, tajné, riskantné, ale aj také, na ktoré málokto myslí.
Sama netuší presne akým spôsobom to odkázala, ale nakoniec sa jej to podarilo. Mestská kanalizácia ponúkalo spletité chodby, plné krýs a splaškov. Nanešťastie nejaký mudrlant, zrejme aby uľahčil prácu a nestratil sa, pri každej križovatke napísal, ktorá cesta vedie do ktorej časti. Neboli to žiadne pozlatené tabule, len vyryté písmená do kamenných stien. Trvalo jej to však necelú hodinu, kým sa konečne vymotala a dostala tam, kam chcela. Podzemné chodby rozsiahleho paláca ju zaviedli až k prvým poschodiam, kde sa nachádzali sklady. Rôzne vybavenia, sklady potravín, sudov s alkoholom, ale aj časom zabudnutých vecí. Od nábytku až po rôzne potrhané tapisérie, ktoré patrili kedysi Targaryenom. Nevenovala tým veciam žiadnu pozornosť. Aj keď vedela, patrí to jej rodine. Patrilo. Opraví sa v duchu. V hrade panoval skoro rovnaký chaos ako v meste. Služobníctvo behalo ako splašené kurčatá, vojaci sa formovali do malých skupín aby mohli obsadiť svoje miesta. Nikto jej nevenoval žiadnu pozornosť, veď kto by sa už zaoberal dievčinou, ktorá vyzerá ako služobná, keď niekto útočí na mesto?

Vojaci sa k uzatvorenej bráne nepribližovali, bolo by to zbytočné aj tak ju neotvoria..zatiaľ. V pohybe bol nový plán čo ďalej niekoľko desiatok vozov čo našli v prístave upravili tak že ich zastrešili naložili don veľryby olej keď príde čas zapália bránu. Havrani sa už zhlukovali v prázdnych uliciach v pláne nikdy nebolo povraždiť čo najviac ľudí, len za pár spáliť za živa aby nahnali strach do srdci nepriateľa smrad spáleného ľudského mäsa sa šíril prieč prístavom..a miesil sa z dymom. Tí vojaci čo nemalo nič na práci začali opevnovat niektoré časti prístavu, nič zvláštne len barikády a blokády. Zo pár pristavených plošín domov ktoré nezapálili pre kušou strelcom. "Naložte ešte tieto mŕtvoly a spáľte ich." Bolo počuť aj nárek tích ktorí prežili no nie nadlho..tým ktorí ostali nažive blízko lodí museli zomrieť zvyšok prístavu ich netrápil..a zabíjali ich krutým spôsobom či už upálili alebo napichly na kôl..niektorých len boha pusto ukrižovali na jednom z budov..alebo obesili na tráme niektorého domu..jedna časť prístavu v plameňoch a druhá ako z nočnej mori..na domoch viseli mrtvoli alebo boli ukrižovaní na stene. Iných napichali na stromy. Viest vojnu vie každý ale výťastvo vedie cez morálku..najlepší spôsob je zasiať strach do srdci nepriateľov a výtastvo sa ponúkne samo. Po myslel si kregory a sledoval ten chaos. Havrani sa pýtajú na hostinu keď zavesili vlajky nad najničivejšiu budovu ktorá bola v prístave..vlajka..možno slabý vyraz bol to obrovský prápor čierni ako noc z pozlátením havranom ako má rozprestreté krídlá.

Kto by si už všímal jednu slúžku, ktorá sa vystrašene obšmieta po hrade, keď niekto okupuje mesto? Stráže sú sústredený na ochranu dám, pánov, nikoho z nich nezaujímajú poddaný, bez ktorých by kráľovský dvor nedokázal poriadne fungovať. Veď je nemysliteľné, že by si kráľ umýval vlastné špinavé spodné prádlo, alebo Cersei postavila s varechou v ruke za hrniec, aby navarila niečo jedlé. A napriek tomu... Všetky významná dámy, lady a ich najbližšie slúžky sa uzamkli do jednej veže, aby tam mohli v relatívnom bezpečí prečkať boje.
Očami behala zo strany na stranu, ako sa snažila nájsť si vlastný úkryt. Dlhé chodby ju kamsi stále viedli a nevedela nájsť nič vhodné. Ak napriateľské vojská prelomia obranu a vrútia sa do hradu, ich prvé kroky budú viesť ku komnatám, skladom, budú prehľadávať celý hrad, aby mohli nájsť čo najviac urodzených. A podľa toho kto klope na dvere ich buď neľútostne povraždiť, alebo nie. Ona nechcela skončiť napichnutá na meč či oštep. Nechcela dostať ani šíp do srdca. Ale nájsť vhodný úkryt... Mohli sme zostať v stokách. Ale čo ak...? Ak to vedia aj oni? Veď kto okupuje mesto musí rátať aj s takou cestou. Odporuje si v hlave nešťastne. V tom zacíti na sebe nepatrný pohľad. Mráz prebehne po jej chrbte ako stádo maličkých pavúčikov. Musí pri tom nepríjemnom pocite vystrieť chrbát, div že sa poriadne nezamrví. Ten pohľad by spoznala kdekoľvek na svete. Lord Bolton.
So zatajeným dychom, pomaly otočila svoju hlavu smerom k nádvoriu. Ako ju uvidel? Veď prechádzala popri vysokých stĺpoch. Ich pohľady sa stretli, pri tom ju zamrazilo až do morku kostí. Lannisterský vojaci mu robili ochranku alebo ho strážili aby im neušiel. Tak či onak, v lord Boltonovi videla jedinú nádej. Ak je v prístave Stannis, je stratená. Mala plán. Riskantný plán, ale predsa lepší než žiadny. Lord Baelish odmietol jej pomôcť na trón, tak možno práve tento chlapík bude vhodná cesta. Bez armády by to aj tak nedokázala. Musí si získať nejakých spojencov. Ale čo zmôže sama? Hlavne keď o jej pôvode nikto nevie?
Zahryzla sa do spodnej pery. Nádych, výdych. Ako veľmi môžu byť hlúpy tí Lannisterský vojaci? Musí to skrátka risknúť. Svoju tvár premenila do vystrašeného, priam hysterického výrazu. Vojaci si ju ešte nestihli všimnúť. Vybehla spoza vysokého stĺpu, mierila presne k nim.
"Kráľ a kráľovná...!" Zakričí na Lannisterských vojakov, pri čom lapá po dychu, akoby celý ten čas bežala ako o život. Priloží si ruku na hruď, pár hlbokých nádychov, aby dokázala presvedčivo zahrať svoju rolu. Musela sa druhou rukou chytiť okolo ramena jedného z vojakov.
"Oni... oni sa dostali dovnútra. Videla som ako mieria k nim... Musíte im pomôcť!" Dostala nakoniec zo seba. Každé jedno slovo s poriadnymi ťažkosťami. Znela zúfalo, vystrašene. Akoby sa do hradu skutočne dostala skupina nepriateľov a mali v pláne nájsť, následne zabiť kráľa a kráľovnú regentku. Nech bohovia stoja pri mne a naletia...

"Týchto sme našli ako sa skrývali v pivnici jedného domu." Prehlásil vojak jednému z dôstojníkov, ten si ich pre zrel a z ne skrývaním odporom prehlásil. "Držme sa podla rozkazov odvete ich." Pre živších odvliekli preč..postate až tak preč nie, priviazali ich na strechu niektorých vozov ako živí štít aj keď strecha bola..prečo na nepobaviť. Povozy boli naplnené veľrybím olejom a začali ich tlačiť k bráne mesta kde ich následne zapália..ďalší vojaci sa pridali aby poskytli krytie pred šípmi a tak zakrývali ako seba tak aj spolu bojovníkov štítom. Ked budu pri bráne tak povozy zapália spolu z olejom..podla teórie by mala chytiť časom aj meská brána..keď nie tak aspoň oslabiť na toľko aby troška výbušného prachu urobila následovné: buď do brány spravy dieru, alebo ju rozmetá pre požiar..čo nikomu nepríde pravde podobné ale kto vie..zhorené drevo je slabšie ako..ne zhorená..no uvidí sa v praxi môže sa stat že výbuch spôsoby že sa brána otvorí..ale každý pochyboval že dve sudy z prachom narobia takú škodu. "Pripravte sa!" Zakričal ktosi. "Teraz!" Zrazu sa rozbehli aj z povozmi k bráne tí ktorí tlačili povozy boli chránení štítmi ich spolu bojovníkov...išlo o to že pri takejto práci nikto nemal zomrieť..bola bi to zbytočná smrť. Ludia priviazaní na povozy kričali od strachu pre blížiacu sa smrť upálením za žive pod bránou mesta ktoré ich malo chrániť.

Jaime je však príliš zaneprázdený vydávaním rozkazov na udržanie brány, aby mu mohol venovať trochu času. Dokonca to vyzerá, že zhromažďuje mužov na protiútok. Stále neprišiel na to ako by mohol pomôcť v takejto situácii, no napokon usúdil, že jeho brat si s tým poradí lepšie ak mu nebude nazerať cez plece a chytračiť. Otočil sa na päte a so skromným doprovodom sa pobral späť do Červenej bašty. V duchu rozmýšľal nad množstvom vecí. Kto ich vlastne napadol? Nemali žiadnu rozpoznateľnú vlajku, teda neboli zo Západozemia a nešlo ani o žiadne zo spoločenstiev. Z útoku  upodozrieval Stannisa, zrejme chce nalomiť ich morálku. No nezdalo sa mu, že by nevyvesil svoje vlajky. Divoký oheň zhromažďovali dlho, no ešte stále neuskladnili všetky nádoby. Rovnako nebola hotová ani reťaz. A všetko čo stačilo, bolo pár dní a včasná informácia o blížiacich sa lodiach napadlo ho smutne. Ocitol sa pred bránou do bašty, kde sa pokúšal dostať zúfalý dav. Horko-ťažko sa dostali dnu, dvoch mužov nechal pri bráne nech pomôžu skrotiť dav. Po nádvorí sa prechádzal lord Bolton a nevyzeral veľmi nadšene. Pozorujúc ho sa knísavým krokom vydal k nemu. Videl ako sa prekvapene zahľadel cez námestie, nie smerom k nemu ale niekde bokom. Zastal, pozrel sa tam kam on. Hľadel na svoj pridelený doprovod, niekoľko kamenných vrán a pár lannisterských vojakov. Ale prečo sa tvári tak prekvapene? Prebleslo mu mysľou. Možno vidí niečo, čo ja nie? Znovu sa pohne smerom k nemu.

///


Ešte nebol celkom pri ňom, keď sa lannisterský vojaci rozbehli smerom k veži. Teraz mu už nič nebránilo vo výhľade na dievča, ktoré Bronn tak usilovne hľadal. Niekoľko kamenných vrán na ňu stále nechápavo civelo. Vykročil k nej práve vo chvíli keď k Boltonovi pristúpil Malíček. "Prajem príjemný deň," pozdravil a pobozkal jej ruku "koľké to potešenie. Konečne mám možnosť stretnúť Vás osobne." Usmieval sa, no na jeho tvári to pôsobilo kŕčovito a bolestne. "Teraz v takejto situácii som už ani nedúfal, že Vás vôbec stretnem."

"Poďme to dáš!" Podporovali vojaci prvého lučišnika v histórii Havranej légii. Natiahol tetivu luku ďalší mu asistoval a zapálil šíp. Pustil šíp preletel a vydával hvízdavý zvuk nakoniec to zakončil v nádobe z veľrybím olejom následne ktorému zbĺkol. Ludia priviazaní k povozom začali vrieskať a plakať medzi nimi boli aj deti a ženy netrvalo dlho a všetky povozy boli v plameňoch krik a nárek ľudia k ním priviazaní len vydali poslední krik. "Už len počkáme kým dohorí a uvidíme či použijeme pušní prach." Priniesli ďalších pre živších ktorí sa skrývali vo vypálenej časti prístavu. "Týchto sme našli ako sa snažili ujsť na člnoch." Prehlásil jeden vojak, dôstojník si ich prezeral nakoniec prehlásil. "Utnite tým dvom hlavu a za veste ich cez krk na budovu hlavy na kôl a niekam ich zatlčte." Obesenie bez hlavy bol jeden z brutálnych popráv Havranov, celé spočívalo vtom že ste popravenému oťali hlavu a do krku ste vypichli dve dieru medzi kosťou a nato sa natiahlo lano a visel bez hlavy. Ten zvyšok stiahnite z kože a obeste ich za nohy na jednu z budov." Celí prístav bol ovešaní mŕtvolami kto mal to šťastie tak mu odsekli hlavu a zavesili za krk ďalších ukrižovali priamo na budove iných buď napichali na kôl alebo ich na pichali na strom, keď opustia prístav na mesto tu bude čakať prekvapenie ktoré im Havrani milo radi vypália do pamäte. Kregory pozoroval oblohu zakrytú v dyme z ohňa. Nemôže ešte ani svitať aj keď sa zdá že sme tu dlho..len vďaka výbornej koordinácie útoku.  Pomyslel si a bol zo sebou na výsosť spokojný. "Pane skoro všetky sklady sú prázdne." Povedal nakoniec vojak z Havranej gardy. "Pokračujte keď budu sklady prázdne tak buď odídeme alebo sa pobavíme." Prehlásil nakoniec a z lode pozoroval oheň pri bráne.

Stráže našťastie odišli veľmi rýchlo, ale vôbec ju netešil fakt, že tam zostali akýsi muži, ktorý vôbec nevyzerali priateľsky. Prítomnosť Petyra Baelisha ju vyvádzal z miery, dokonca si vybavila aj Roosove slová ohľadom Bronna, ktorý tam postával tiež. Mnoho ľudí na jednom mieste. Mnoho takých ľudí, ktorých nemala vôbec v láske a s každým už mala do istej miery nejaké pletky a malé tajomstvá. Vie, Bronn patrí k trpaslíkovi Tyrionovi, ktorého prítomnosť nenechala na seba dlho čakať. Nepríjemný pach horiaceho prístavu ju udrelo do nosa, ktorý nenápadne potiahla. Nechala škreta pobozkať jej ruku. Nie je žiadna lady, ale sú na kráľovskom dvore. Ostatne vždy chcela byť niečo viac ako len obyčajná zlodejka a podvodníčka.
"Lord Tyrion, mám pravdu?" Pousmeje sa naňho. Nie je to žiaden priateľský úsmev. Napriek tomu sa dá pokladať za pôvabný. Pár krát naňho zažmurká svojimi fialovými očami, pri čom sleduje tú jeho odpornú tvár. Nie len že je malý, ale je aj pekne škaredý. Keby vošiel do baní, vyliezla by banská príšera lebo si myslí že je výmena. Pomyslí si v duchu. Nikdy som nič odpornejšie nevidela. Dokonale by sa hodil do cirkusu. Poznamená znechutene. Pôvabný úsmev nemizne.
"Potešenie je na mojej strane. Ale neviem či dnešný deň dokáže byť príjemný. Hlavne keď niekto neznámi drancuje mesto." Poznamená o niečo znechutenejším hlasom. Od Roosa vie, že Bronn ju tiež hľadal a ako si stihla v tom hostinci všimnúť, ten chlap slúži tomuto malému mužovi.
"Čomu vďačím, že tak dychtivo túžite po mojej spoločnosti? A prosím hovorte priamo. Z hádaniek a chodenia okolo horúcej polievky už mám plné zuby." Z jej úst to vyznelo podráždenejšie než chcela. Kútikom oka si všíma ostatných prítomných. Netuší ako dnešný deň skončí. Ale netúžila skončiť podrezaná alebo strčená do temnice.

Zadíva sa zamyslene na hradby. Stoja tam vojaci. Nevie či škretova prítomnosť je zrovna to, po čom túži, ale dá mu šancu. Len dúfa že jeho ponuka bude zaujímavá alebo aspoň odmena štedrá. Je príliš nízky na to, aby sa mu mohla nejakým spôsobom zavesiť okolo ramena, preto len tak kráča vedľa neho. Keď stúpajú hore schodiskom, nadvihne svoje šaty. Sú špinavé, nanešťastie v tme to nik nevidí.
"Aby som bola úprimná lord Tyrion, nemám priveľkú chuť pozerať sa na horiaci prístav. Mala som možnosť osobne okúsiť to, čo sa tam deje. Nie je to nič príjemné. Ale očividne vy veľký páni sa za týmito hradbami cítite v bezpečí." Pomykne jemne plecami. Ona má lepší výhľad ako imp, už len kvôli svojej výške. V prístave stojí zopár lodí, počuje krik, hluk boja a nariekajúcich ľudí. Nie je to nič príjemné, ale svoj zrak neodvracia.
"Neviem odkiaľ beriete tú istotu, že mám blízko ku ktorémukoľvek lordi z tých, ktorých ste vymenoval. Mám blízko k peniazom, to nepopieram." Venuje mu krátky pohľad, ktorý však stočí späť k prístavu. Jej tvár naberie beštiálny výraz. Toľká škoda že nemôžeme vidieť čo sa v prístave deje. Určite by bol krásny pohľad na horiacich ľudí. Nechcem ti kaziť radosť, ale keby sme tam boli, aj my by sme horeli. Pripomenie si v duchu. Musíme sa na to pozerať? Po jej tele prebehne vlna mrazivého pocitu.
"Hovorí sa že váš otec serie zlato. Keby to bola pravda, určite by sluhovia ktorý čistia latríny vášho otca by už boli bohatší ako on sám." Chvíľu mlčí, uvažuje nad tým čo mu má povedať. Sú dosť ďaleko od lord Baelisha, ale aj od lord Boltona. Nemôžu ich počuť. Tým je si istá. Dokonca aj vojaci stoja pekne ďaleko.
"Neviem akú hru to hráte vy veľký lordi, aj keď viem že je to hra o moc. Hráte sa na to, kto bude môcť v pozadí hýbať figúrkami. Ja toho nechcem byť súčasťou a aby ste videli že nikomu nerobím vtáčika... Mali by ste si dávať pozor na lord Baelisha. Lord Bolton sa chystá na Zimohrad, on si hrá vlastnú hru na severe ale lord Baelish..."Pokrúti hlavou a vydá zo seba letmý povzdych.

Nevyzerá to tak, že vojaci na čele s "chrabrým" Jaime Lannisterom dokázali ten útok odvrátiť za jednu noc. Možno tie boje nakoniec budú trvať aj pár dní. To však ale znamená, že by si počas tých pár dní mohla užiť kráľovskú pevnosť. Celkom by sa jej páčila predstava, že by spala vo veľkej a pohodlnej posteli, mohla jesť rôzne dobroty a užívať si spoločnosť dôležitých ľudí. Som zvedavá či náš domček zhorel do tla. Ty si ale hlúpa. Je z kameňa. Možno bude čierny ako uhlie ale určite nezhorí. Prevráti v duchu nad sebou očami. Ruky jemne položí na kamenné hradby, keď už tam stoja a pozerajú sa. Pozorne počúva Tyriona, ktorý jej ponúka moc a bohatstvo. Malý rebrík na hor, ale či je stabilný... Keby sa zapojila do hry, určite by jej nestačilo postavenie dvornej dámy. Má na viac. Mám krv draka. A draci sedeli na tróne. Pripomenie si odhodlane. Cez jej tvár preletí tieň chamtivosti. Na tróne nikto nesedel dlho a pohodlne. Vždy sa našiel nikto iný. A ja mám náš život celkom rada. Mohli by sme si nájsť cestu do postele nejakého veľkého pána a žiť spokojne, v bohatstve a hlavne do staroby. Odvráti svoj zrak od horiaceho prístavu a nasleduje pomalými, malými krokmi škreta.
"Neviem či ma používajú ako bábiku lord Tyrion. Na každého z nich viem aspoň jedno tajomstvo, ktoré ak pošepkám do správnych uší, určite by z toho neboli nadšený." Poznamená pokojným hlasom. "Nemôžem povedať že ich držím v kúte, to by boli príliš silné slová a ja poznám pravdu. Mohla by som skončiť podrezaná a hodená do mora. Ja mám svoj život rada ale je pomerne nudný bez občasného riskovania. No nie?" Pozrie naňho s menším úsmevom, akoby to všetko brala len nejakú detinskú hru. Doťahovanie sa, hádzania blata, pri ktorom nejde o život. Ale o život ide. A ona si to veľmi dobre uvedomuje.
"Možno ani netúžim po moci a bohatstve. Čo vy viete? Možno proste baví robiť to čo robím a miešam dobrovoľne karty medzi vami, aby ste zostali v neistote. Bez vašich vtáčikov by ste sa nemohli ani hrať. Veď kto by vám čvirikal do uška? Niekedy mám pocit že práve vtáci majú moc. Ostatne, informácie sú moc. Nie?" Pozrie naňho znova s až priveľmi pobaveným úsmevom. Toto všetko je len hra. A mňa to baví.

Plamene olizovali mestskú bránu a krik horiacich ľudí utíchol možno až v neprirodzene veľkých plameňoch. "Možno sme to z olejom prehnali." Poznamenal jeden z vojakov. Ludia ktorý sa nachádzali v časti prístavu ktorí nebol vypálení sa aj napriek obavám že zomrú nemali čoho báť. Ich záujem o nich bol len tam kde vypálili prístav o zvyšok sa nestarali. Bol vyvesení ďalší prápor čo znamenala ďalšiu fázu. Značnú časť ulice poliali veľrybím olejom ak sa rozhodnú zaútočiť tak sa vojsko malo presunúť k lodiam a nepriateľské vojsko by zapálili, o zvyšok sa mali postarať ballisti na lodiach.

Fúkal príjemný jemní vánok ktorý primiešal do dymom naplneného vzduchu aj vôňu mora. Mesiac zahaľoval hustý dym z prístavu a to že je noc napovedala len tma ktorá bola všade na okolo. Až teraz si všimol ako sa opieral o zábradlie na lodi že okolo nich sú ďalšie lode no lode ktoré boli v prístave. "Pod dôstojník, zabezpečte že náklad z tích lodí si nájde cestu na tú našu." A ukázal na lode kotviace v prístave. Kto by bol povedal že si nevšimneme týchto pár lodí, kto vie aký poklad nesú. Hmm ale ak sme zabudli na tieto lode tak v tejto časti ešte môžu bit aj iné "zabudnuté veci" ktoré by sme mali nájsť. Pomyslel si a sledoval ako vojaci prehľadávali lode a začali z nich vynášať rôzne veci. Nadýchol sa z plných pľúc a zakričal z plných síl. "Prehľadajte každý kút prístavu ktorý je pod naším drobno hladom!" Hlas hrubý ako hrom z jasného neba spôsobil že sa vojaci rozutekali po skupinkách prehľadávať vypálenú časť prístavu. Na rýchlo zdrapli fakle, aj keď plamene osvetľovali tak niektoré časti neboli schopné. Vojaci boli v skupinkách po šiestich a z toho dvaja boli bežci, tí nemali štít len zbraň. Ak by sa niečo bolo stalo tak bežali oznámiť nález zbroj mali rovnakú ako bežní vojaci čo bolo obdivuhodné ako rýchlo vedeli bežať a že oni rýchlo vedeli bežať. Kregory sa zahľadel na jedno konkrétne miesto. Ten hrad alebo čo je to za miesto, tyčí sa nad prístavom, možno to bude naša pozvánka do mesta. A ako hostia by bolo neslušné takúto pozvánku odmietnuť.

Na päticu lodí ktoré hliadkovali na pobreží priplávali posledné člny z vojakmi, tý rozmiestnili fakle od brehu až po súš. Fakle boli rozmiestnené preto aby videli nepriateľa ktorí sa chce dostať do prístavu alebo do mesta, boli tak ďaleko ako ballisti dokázali dostreliť, čo bolo dosť ďaleko. Fakle okrem tohto ešte mali budiť dojem že mesto je v obklopení. Aby lode neboli odhalené pred očami z pevniny natiahli plachti, tieto plachti zakryli lampáše z tej straní kde bola pevnina..čiže len z mora bolo možné spozorovať lode ktoré boli pri pobreží, bola to pre nich bežná taktika.