Zimohrad a jeho blízke okolie

Zimohrad a jeho blízke okolie

Pomaly otvárajúc svoje oči si začala uvedomovať, čo sa stalo. Jej myseľ po dlhom čase odplávalo do pokojného spánku, i keď bol plytký a vnímala okrajovo všetky zvuky svojho okolia. Plamene ohňa stále poskakovali v temnej a chladnej miestnosti, olizovali kamenné steny. Hlboké tiene tancovali v každom kúte, vytvárajúc desivé obrazce. Zapraskal oheň v železnom koši, a ona pocítila prítomnosť chladu. Myseľ mala stála kdesi inde a hlavu prázdnu od myšlienok. Prižmúrila oči, snažila sa vrátiť späť do skutočného sveta. Dvíhajúca sa teplá hruď pod ňou prezrádzala, nie je tam sama. Potiahla mierne nohou, čím rozvírila chladnú vodu v drevenej kadi. Ako dlho? Bola prvá otázka, ktorá ju napadla. Chcela vedieť ako dlho sú tam dole. Ako dlho vlastne spala a čo sa deje hore, v tom skutočnom svete. Teplé telo o ktoré sa opierala a silné ruky ktoré ju objímali jej dodávali klamlivý pocit bezpečia. Vedel že to tak je. Ale aspoň boli teplé. Nie ako tá voda, v ktorej zaspal.
Odtiahnúc od neho prebehla rukou po tvári, aby si z očí vytrela únavu. Studené, mokré ruky ju prebrali k životu. Po celom tele jej naskočila husia koža. Letmý pohľad na svojho brata, ktorý očividne ešte driemal, alebo zaspal. Nemala v úmysle ho hneď zobudiť. Niekedy je lepšie nechať zlo spať. Aspoň má od neho svet na chvíľu pokoj. Prehrabla vzad svoje čierno-hnedé vlasy. Po tvári jej začali stekať pramienky červenej vody. Tej vody, ktorá bola zmiešaná s krvou a naplnená ním drevená vaňa. Opatrne vyliezla von, nemala chuť sa pošmyknúť. Zanechávajúc za sebou malé kaluže vody prešla k svojim veciam a začala utierať do hrubej látky, aby sa mohla osušiť.
- Bastard. Vstávaj. Ideme navštíviť nášho vzácneho hosťa. Dúfam že je ešte ako-tak so zmyslami v celku. Otec sa bude hnevať ak mu dáme trosku - prehovorila zamračene. Odkedy oslobodili Zimohrad z rúk Železných, sa už do Hrozovo ani nevrátili. Držia to tu pevne v rukách a lady vládne v mene svojho otca. I keď Starkovia stále žijú a Zimohrad im stále patrí, ona veľmi ľahko zabúda na tento fakt. Jediný kto jej to občas pripomínajú sú poddaný. V mysli sa pohrala s otázkou, či nechať alebo nenechať napichnuté hlavy železných mužov na hradbách, keď sa jej otec vráti z juhu spoločne s mladým vlkom. Kto vie ako by reagoval Robb. Roose by bol isto svojim spôsobom nadšený a hrdý, no Starkovia boli vždy prehnane čestný a takéto praktiky sa im nemusia páčiť.
Ak sú bohovia milostivý, tak sa skôr nevrátia ako vrátia...

Zvuk tupých úderov, zvuk hlasných, cinkajúcich úderov, krik a škrípanie. Ruch. Na Zimohrade to už nejaký čas poriadne žilo. Ožilo hlukom práce, života a svojim spôsobom aj radosti. Jej oči sledovali ako kamenári a pomocný pracovníci - obyčajný ľudia, ktorý si chceli zarobiť, spoločne opravovali a stavali zborené a vypálené časti hradu, čo spôsobil Theon Greyjoy a jeho skupina vojakov. Tých vojakov, ktorých hlavy zdobili hradby Zimohradu. Je pravda, že im lady sľúbila bezpečný odchod domov, ale v poslednej chvíli si to napokon rozmyslela. Chcela ukázať železným, nie je múdre zahrávať sa so Severom. Pocítil to aj on. Ten, ktorý ich viedol, ktorý hnusným spôsobom podviedol Starkov. Všimla si krkavca, postávajúceho na jednej z hláv a snažil sa odtrhnúť si kúsok mäsa. Vojak sa za ním zahnal oštepom v ruke, aby to zviera odohnal. Odvrátila od toho svoj zrak, ktorý presmerovala znova na veľké nádvorie.
Skupina mladých ľudí cvičili boj s mečom a štítom. Neboli to skutočné meče. Len drevené, na cvičenie, aby si chlapci z roľníckych rodín neublížila. Kamenná veža ich z časti zakrývala, tak mala možnosť vidieť iba malú skupinu chlapcov. Hoc nebola najlepšia v boji, ale i ona dokázala zhodnotiť, že im to vôbec nejde. Videla chybu skoro pri každom ich kroku, výpade a obrane. Skúsený vojak by ich zmasakroval s takou ľahkosťou, akoby bojoval proti slamenej figuríne. Rukami opierajúc o drevené zábradlie dýchala príjemne chladivý vzduch, ktorý vždy pomáhal v čistení myšlienok. Počula ťažké kroky, nemusela sa ani otáčať, aby zistila kto to je.
- Koľko? - zaznela strohá otázka z jej úst. Tak ako Roose, i ona mala tichší hlas. Počas svojich rokov sa naučila, krikom človek môže zastrašiť ľudí, ale zostane predvídateľný. Človek s tichým a bezfarebným hlasom zostáva tajomstvom.
- Iba hŕstka lady - odpovedal starší, mužský hlas. Bol z nej nervózny. Každý vedel aké časy prežívajú a nikto nevedel ako sa to skončí. Napriek tomu mala lady Bolton pocit, akoby opravy na hrade a fakt, že to tu drží v rukách severská rodina, ktorá je vazalom Starkov, prinášala poddaným pocit nádeje. Musela ich v tom nechať.
- Koľko? - zopakovala svoju otázku. Nemala rada nepriame odpovede. Hŕstka mohla znamenať päť, alebo aj sto. Bola to veľmi relatívna odpoveď.
- Dvanásť, lady - vydýchol zo seba takmer zúfalým hlasom. Svojimi očami nenápadne prebehol po jej tele, pohľadom však uskočil na skupinu chlapcov, ktorý cvičili. Započúval sa do hlasu úderov drevo o drevo, stonanie, krik a nadávky zbrojmajstra.
- To je málo. Musíte ich zohnať a cvičiť čo najviac. To čo mi sem nosíte za posledných dní nám nestačí ani na obranu Zimohradu. Nie to ešte doplniť armádu kráľa - na chvíľu zmĺkla, aby dozneli jej slová - Dajte im pluh a za pol dňa vám zorajú celý Sever. Dajte im do ruky meč a nebude im stačiť ani polka života na to, aby sa ho naučili správne držať - pokrútila nad tým všetkým hlavou. Nechcela dať najavo svoju znechutenosť a sklamanie, preto okrem toho si žiadnu inú emóciu či gesto nedovolila. Jej tvár vyzerala ako vytesaná z kameňa.
- Mám pre vás nové rozkazy kapitán. Pôjdete do všetkých dedín, miest, osád a kmeňov ktoré len dokážete nájsť a ktoré len existujú a poviete im, že každá rodina ktorá poskytne mladého chlapca či zdravého muža armáde, bude oslobodená od daní - počula ako kapitán zalapal po dychu. Snáď sa s ňou nechcel púšťať do hádky?
- Ale lady...Vy nie ste Strážkyňa Severu. Nemôžete ľudí oslobodzovať od daní. Na to má právo iba kráľ alebo vy, ak ide o Hrôzov - ich pohľady sa stretli. Protesty sa o ňu rozbili s takou ľahkosťou, ako more o vysoké útesy.
- To máte pravdu. Nie som Strážkyňa Severu ale žijeme v ťažkých časoch. Lord Stark, Kráľ Stark a polka Severských vazalov sú väznený v Kráľovom prístave. To mesto oblieha neznámy nepriateľ. Druhá polka vazalov stále bojuje proti Lannisterskej armáde, snažia držať Riekotoče a dohadujú sa nad tým, čo majú robiť. Ak chcete, môžete ísť rovno za kráľom do žalárov a posťažovať sa mu o tom, aké problémy majú severský poddaný. Nevieme ako to všetko skončí a neviem ako vy, ale ja nemienim len tak sedieť a pozerať sa, ako Sever trpí a nie je nikto, kto by sa oň postaral - všimla si v Kapitánových očiach súhlas. Urobil hlbší úklon.
- Ako poviete lady - s tými slovami opustil jej spoločnosť. Nechala jeho kroky doznieť na drevenej podlahe, ktorá spájala jednu časť hradu s druhou. Konečne si mohla dovoliť menší úsmev. Zlovestný úsmev.

Karotka stál z malou skupinkou pred bránami nádvoria od kedy od nich odišiel kapitán všetci sa uvolnili rozpustili samo zvanú formáciu a pustili sa do rozhovoru. "Ako dlho asi potrvá kým nás pustia do riadneho boja?" Boli znervóznení a netrpezlivý mráz im vôbec nevadil boli naň zvyknutý."Karotka že?" Opýtal sa jeden zo starších mužov ktorý bol sním v skupine. "Ano som to ja, ako vám môžem pomôcť?." Opýtal sa mladík smelo a jednou rukou sa opieral o svoju kušu. "Len ma zaujalo že odkiaľ také šteňa ako ty zohnalo takú výzbroj, okradol si vari nejakého šľachtica či jeho mŕtvolu?" Karotka sa zamyslel či je to urážka no potom vydal širokí úsmev ktorý ale muž vidieť nemohol kvôli helme. "Vôbec nie ctení pane, je to staré rodine dedictvo, môj ded ho udržiaval v dobrom stave a po ňom môj otec." Odvetil mladík a chytil kušu do obidvoch rúk. "Tak je to teda nuž ja som tuto koženú zbroj tiež zdedil po predkoch a na tuto železnú prilbicu som šetril dvadsať rokov." Pokračovali by v rozhovore no v tom prišiel kapitán a všetci sa znova sformovali.

- Do radu vy lenivá banda! - zniesol sa hlas Kapitána, ktorý prichádzal k novým rekrutom. Jeho hrdá chôdza naznačovala jediné, po jeho boku prichádza lady Bolton. Tá lady Bolton, o ktorej sa nesú strašidelné reči. Vraj sa kúpe v panenskej krvi, preto je stále tak krásna. Vraj sťahuje z kože aj malé deti, preto je tak chladná a krutá. Staré babi o nej rozprávajú strašidelné príbehy pri ohni svojim vnúčencom, strašia ich, že ak nebudú poslúchať, lady Bolton si pre ne počas rúška noci príde a unesie. Premení na živé mŕtvoly bez kože, z ktorých si ušije kabát či nové čižmy. Dnes však mala celkom dobrú náladu. I keď jej chladné oči prechádzali cez hlavné nádvorie veľkého Zimohradu, na perách mala samoľúbny úsmev, so štipkou zlomyseľnosti. Nenápadne pootočila hlavou, smerom k vchodu do žalárov. Netuší kde sa jej bastardí brat Ramsay toľko zdržiava, veď mal byť ako stále, i teraz po jej boku. Krátko sa pohrala s myšlienkou, či ho nechá zbičovať, alebo mu stiahne prst z kože, či nebodaj pošle k čiernym. Veď i Ned Stark poslal svojho nemanželského syna na Múr. Lady by to predložila Roosovi, alebo by Ramsayho poslala rovno. Zabalila by to do plášťa cti.
Prechádzajúc pred rekrutmi po boku kapitána stráže, si každého jedného premeriavala s tým svojim chladným pohľadom. Hoc mala oči čierne ako noc bez hviezd, chlad a bezcitnosť v nich sídli už od narodenia. Keď sa jej pohľad stretol s niektorými nováčikmi, tí skláňali svoje pohľady z k zemi, celý sa zachveli a lady pocítila pach strachu.
- Sú to malé deti. Odtrhnuté od pŕs svojich matiek. Ešte im tečie mlieko po brade - prehovorila takmer sklamaním hlasom, ktorý znel už skôr znechutene. Zastavila sa pred jedným nich, ktorý vyzeral aspoň ako-tak schopne. Premeriavala si ho pohľadom, od hlavy až k päte a znova späť. Je neobvyklé, aby deti sedliakov nosili brnenie a ešte k tomu aj zbraň. Ba dokonca železné brnenie. Že by to bol syn nejakého rytiera? Alebo možno nejaké nemanželské dieťa nejakého lorda. Či potulný žoldnier? Cez prilbu mu nevidela do tváre.
- Tvoje meno chlapče? - aj keby pred ňou stál starý a zhrbený muž, i tak by mu povedala chlapče. Lady si je istá svojim postavením a veľmi dúfa, že aj títo mladíci vedia, kam patria. Nechce im to pripomínať skrz karhanie, či dokonca trestanie. Trestať ich budú dostatočne.

Karotka sledoval s úškľabkom ako sa prechádza okolo nich vďaka helme ale to nevidela, predsa by to bolo nemiestne. "Som Karotka moja pani!" kušu si oprel o rameno a smelom tone zasalutoval. Chladí vietor mu pálil oči no ded mu vždy vravel nech neukáže slabosť. Na jeho brnení sa už vytvorila tenká vrstva námrazy a na helme jemné maličké cencúle, skoro také malé ako najmenší korienok z mrkvy. Cez hlavu sa mu honilo či mu tetiva nezamrzne alebo či mu na telo neprimrzne zbroj no zrazu silnejší vietor ho prebral so zamyslenia a dokončil celú vetu. "Som Karotka ale pravé meno mám Karbaník Buzala. Pochádzam z malej úž neexistujúcej farmy ktorú som zdedil po rodičoch. Farmu som zanechal keď sa mi lichvár začal vyhrážať smrťou a ja som nechcel zomrieť len tak a nič nedokázať." Ale vzduchom ostala visieť ešte jedna otázka a s ňou aj odpoveď. "Ale ľudia ma od jak živ volajú Karotka, bude to tím že som odmietal jest mrkvu." Potom sa zamyslel a dodal. "Alebo aj nie, neviem presne už moja pani." No tá istá otázka stále visela vo vzduchu aj z odpoveďou, v tom chladnom a ostrom vzduchu ako cencúľ.

Pozorne počúvala každé jedno slovo. A napriek kamennej tvári, ktorý nahodila a nedal sa z neho vyčítať žiadne pocit, v duchu nedokázala sama pred sebou skryť udivenie. Tak že mladý chlapec z roľníckej rodiny, ktorý prchol pred úžerníkom a smrťou, má na sebe drahú výzbroj a kušu tak veľkú, že by ju ona sama ledva dokázala zdvihnúť. Mrazivý vietor sa hnal nádvorím a nešetril nikoho. Bolo mu jedno či vyštípe líce urodzeným alebo obyčajnému sedliakovi. Chvíľu pred ním postávala, pozerala naňho, i keď polka jeho príbehu ju vôbec nezaujímala. Chcela vedieť meno, ktoré jej vôbec nič nehovorilo.
- Karotka... - vyslovila jeho meno bezfarebným tónom, tak že nik nedokázal povedať, či ho len zopakovala z dlhej chvíle alebo to vyslovila ako nejakú urážku, či nadávku. Znova po ňom prebehla pohľadom.
- Keď sa s tebou rozpráva urodzená žena, musíš zdvihnúť priezor - prehovoril na Karotku kapitán veliteľským hlasom.
- Tak že mladý, schopný muž s prezývkou po karotkách, prchajúci pred úžerníkom prišiel na môj dvor, aby sa pridal k armáde a dokonca má vlastnú zbroj. Povedz mi, tú zbroj si ukradol alebo si predal farmu a z tých peňazí kúpil kušu? - položila mu zvedavo svoju otázku. Pochybuje, že za peniaze z farmy by si mohol dovoliť železné brnenie a dokonca i zbraň. Železo je predsa na severe veľmi drahý, svojim spôsobom vzácny kov. Niet divu že ho upodozrieva z krádeže.
- Pretože ja tu žiadnych lumpov nestrpím. Radím ti, aby tvoj jazyk hovoril pravdu. Viem kedy mi človek klame a ver, že klamárov naozaj nemám v láske - zaznel jej hlas, v ktorej sa niesla akási hrozba. Zlodejom na severe buď odseknú ruku, poprípade obe, alebo si môže vybrať Múr, aby tam mrzol v celibáte až do konca svojich dní.

Karotka zložil kušu na zem no stále ju držal na prví pohľad sa zdalo že sa on opiera no skúsení vojak vedel že je to jeden z vzácnych postojov pre z kuše strelca ktorím dáva na jav poslušnosť. To bude asi tím že jeho ded mu od malička štiepil ako má stáť pri urodzených no ako sa zdalo ten starý blázon zabudol na pár vecí. Rýchlo priezor zdvihol vedel že otázka dlho nebude len tak visieť ale že ju vietor odvanie do zmrznutých uší každého okolo a odpoveď priletí rovnako. Potom sa zase zamyslel no rýchlo zahnal myšlienky. "Túto zbroj a zbraň naša rodina dedila po generácie môj pra pra ded ešte slúžil pod práporom jedného šľachtica a zbroj udržiavali vždy tí ktorý ju nosili, môj ded ešte ju udržiaval no môj otec nemal toľko času nato, moja paní. Môj ded mi vždy štiepil do hlavy že aj keď nieje čo do úst človek musí biť čestní, len slabý kradnú a sú nečestní, silní vlk si vždy nájde svorku, moja paní." A nahodil ďalší úsmev.

- Rodové meno Buzala mi vôbec nič nehovorí. Tvoj ded alebo už neviem ktorý tvoj predok bol zrejme iba pasovaný na rytiera. Nech to bolo ako chce, tvoja poslušnosť a kuša budú vítané. Dúfam že s tou zbraňou vieš narábať tak dobre, ako dobre rozprávaš o svojej rodine - odpovie mu lady chladným hlasom. Urobila pár krokov vpred, aby si mohla premerať zvyšok tej úbohej zberby. Všetci sú to deti. Deti roľníkov a remeselníkov, ktorý nikdy v živote nedržali v rukách skutočnú zbraň. Bude trvať veľmi dlho, kým si osvoja aspoň základné bojové umenie. Kým sa vôbec naučia ako narábať s mečom bez toho, aby pri tom zabili samých seba.
- Váš kráľ Robb Stark padol do zajatia bastardského chlapca Joffreyho Lannistera, ktorý sa opovažuje nazývať kráľom. Drží v zajatí vašich pánov a paní. Lorda Eddarda Starka, lady Sansu Stark a lady Aryu Stark. Pýtam sa váš, budete šťať zelené šťanky, alebo ste ochotný naučiť sa ako zabíjať Lannisterských psov, nech môžete pre vašich pánov a pani vybojovať slobodu?! - zvýšila svoj hlas, nech tým mladým dodá akúsi odvahu. Na mnohých z nich videla strach. Videla, že ich rodina zrejme priam donútila pridať sa k armáde, aby boli oslobodený od daní. Ale ona nepotrebovala armádu zajacov. Ona potrebuje armádu severských vlkov.

Karotka pri povzbudivom preslove zdvihol kušu zo slovami. "Vlci zavyjú na mesiac a svorka roztrhá korisť na kusy, nech žije kráľ!" Potom sa obzrel no jeho už budúci spolu bojovníci zjavne nezdieľali jeho nadšenie tak sa len zase pousmial a stiahol si priezor na tvár,keď nič viac aspoň ho nebude bodať do tváre mrazivý vietor. Očami skúmal priestor kde by mal šancu cvičiť. Cestou sem si síce za strieľal a bola pravda čo mu jeho stará mať vravievala že jeho rodina je obdarovaná na obsluhu zbraní na diaľku ale ak ide o meč ten sa časom niekde za stratil. Zistil že je to pravda má ten dar, aj keď sa netrafil viac ako desať krát jediní spôsob ako vedel že napočítal viac ako do dvadsať bolo že napočítal dvakrát desať, keď už nevedel počítať len do desať tak si to vynahradil tak že keď mal na mysli pätnásť tak povedal desať a päť. Na sedliaka celkom dobrý výkon, ale ak prišlo na čítanie či písanie, no to bolo vlastne jedno kto nevedel čítať tak logicky nemohol vedieť ani písať ved schválne ako chcete písať keď neviete ako sa číta, bolo by to ako by ste chceli ukuť zbraň no nevedeli by ste kovať kov, niečo ukujete ale bez hlavy a päty, s písaním na tom človek nebude o nič lepšie. Jedného dna budem rovnako dobrý ako moji predkovia.Pomyslel si a čakal na ďalší rozkaz.

Karotkove slová preleteli nádvorím a vyčarili spokojný úsmev hlavne na tvári kapitána. Ona si nimi nebola až taká istá. Zostala neutrálna voči tomu všetkého. Ak pôjde všetko podľa jej plánov, už onedlho nebudú žiadny vlci, žiadna svorka, žiadny kráľ. Ale to by sa museli prv rozhýbať v kráľovom prístave a pevne dúfa, že nevyspytateľnosť toho mladého šialeného kráľa sa čoskoro prejaví naplno. Dnes ráno i ona dostala list. Lord Stannis Baratheon vyhlásil Joffreyho za bastarda, sám seba kráľom a žiadal od každého vernosť. Všetky správy, ktoré v posledných časoch dostávala, boli svojim spôsobom znepokojivé, ale len niektoré z nich pokladala za znepokojivé aj ona. Urobila znova pár krokov vpred, aby si mohla prezrieť všetkých nových rekrutov. Samé deti, samý chlapci. Nedovolila by im ani kydať hnoj v stajniach. Nie to ešte držať meč, alebo luk či kušu. Jednu ruku varovným spôsobom položila na svoj stočený bič, ktorý nosí vždy na opasku. Už podaktorý okúsili, ako jeho ostrý koniec dokáže bozkávať pokožku.
Jej prísny pohľad znova prebehol po tej zberbe. Uvažovala nad tým, koho a kam postaviť, komu čo dať do ruky. S Karotkou si už bola takmer istá. Zafúkal ostrý vietor. Na práporoch roztancoval vlkov a hlavy na hradbách sa tiež zamykali, akoby im bola zima. Ona si tú zimu nevšímala. Narodila sa v nej.
- Kapitán, dajte im cvičné meče a postave do skupín. Uvidíme či majú v tých hlavách aj viac ako len slamu s hnojom - niekto by jej slová mohol brať ako urážka. Pre lady by to bolo jedno. Mohla by tých chlapcov naverbovať či už po dobrom, alebo po zlom. Zatiaľ si však nechce sever pohnevať a hlavne nie kráľa. Kto vie či sa z väznice pod Rudou Baštou dostane. A ak áno, je otázne či z neho bude čierny brat ale kráľ na úteku.
- A ty Karotka, pridáš sa k lukostrelcom. Kuša sa síce nabíja pomalšie ale niekedy je účinnejšia ako luk - ukázala mu smerom, kadiaľ má ísť. Mohol síce i sám vidieť, že ani nie tak ďaleko od nich, v jednej časti rozsiahleho nádvoria cvičia nováčikovia v strele z luku. Ich výkon je však na zaplakanie.
- Ak znova prídu Železný, nech sú bohovia pri nás a dúfajme, že ak uvidia tieto deti, umrú smiechom - zašomre lady skôr pre seba. Upraví si golier z líšky, aby sneh, ktorý znova začal padať, nedostal až za jej krk. Dnešný deň bude veľmi dlhý. Hlavne ak mieni osobne dohliadnuť na výcvik tých sedliackych chlapcov.

Karotka za salutoval a odbehol ku strelcom vyhľadal ciel ktorí je voľní potom si spomenul ako ho to učil ded aby rýchlo nabíjal kušu, stupiť na ňu jednou alebo oboma nohami, potiahnuť šíp kým nebude počuť cvaknutie. Ded mu vždy vravieval ako sa tá zbraň má správne držať a najlepšia je pozícia keď si človek čupne a má opretú ruku o nohu tým sa vraj mala zaistiť stabilita. Olizol si palec a jemne sním prešiel po malom kuse šípu. Karotka sa kľakol nadýchol sa a zamieril, potom pomaly vydýchol a vystrelil, šíp sa zavŕtal do stredu terča. Keď to uvidel obdaril samého seba z úsmevom. Z úst mu vychádzala teplá para ako to už býva zvykom keď vonku je zima a vy vydychujete teplí vzduch. Karotka ale nebol úplne spokojní z výkonom lebo podla jeho názoru to bolo pomalé a pred stavil sa uprostred bitky a po každom výstrele sa snažil zrýchliť tempo od nabíjania až po čupnuťie, niekedy sa otočil chrbtom od terča aby sa mohol znova rýchlo otočiť a už v otočke si čupnúť, čiže kým by sa bol otočil by už čupel a mal by mieriť na ciel. A zakaždým sa snažil zrýchliť tempo. Trénoval aj dlho potom ako ostatní už nie, dokonca aj neskoro večer po tme aby sa naučil strieľať na ciel ktorí ne vidí ale počuje. Preto často krát keď po nociach fúkal vietor si pri terč dal kúsky krúžkovej zbroje ktorú mu dali vojaci že ju nepotrebujú, a aj keď nevydeľ na ciel tak pri každom zafukovania vetra počul odkiaľ prichádza zvuk. Veľakrát si menil aj miesto odkiaľ bude strieľať na ciel aby sa zdokonalil na paľbu cieľa ktorý nieje vidno ale bolo ho počuť terču. Takto trénoval deň čo deň.

Deň ubiehal za dňom a každý deň prinášal svoje vlastné starosti. Poddaný sa prišli neustavične sťažovať na nedostatok jedla, divoká zver sa stala ešte divokejšou a vlci z Vlčieho lesa sú čoraz trúfalejší. Divoký na východe drancujú brehy, Nočná Hliadka zrejme neplní svoje poslanie, lebo čoraz častejšie počuje o divokých ľudí, ktorý sa na Sever dostali skrz Múr. Vypaľujú osady, unášajú ženy a zabíjajú každého, kto sa im postaví na odpor. Aspoň že Železné ostrovy sa vyhýbajú západným brehom. Očividne list, ktorý písala Balonovi Greyjoyovi, dorazil k jeho rukám. Vyhrážanie sa ublížením jeho syna, ak nedá Severu pokoj bola zrejme dobrá taktika. A aby svojim slovám dodala vážnosť, poslala mu malý darček v podobe prstu. Nebol síce Theonov, ale to Balon a ani nikto iný zatiaľ nemusí vedieť.
- Ten mladík, Karotka má talent. Trénuje vo dne v noci. Niektorý hovoria, že dokonca ani nespí a neje - prehovorila ku kapitánovi jedného chladného rána. Lady stála v okne svojho solára. V krbe praskal teplí oheň a na stole mala nespočet listov od rôznych lordov, so svojimi sťažnosťami. Nechala si zavolať kapitána, aby zistila, ako sú na tom nováčikovia.
- Dúfam že sú rekruti pripravený kapitán. Kráľ Robb Stark odviedol svojich ľudí na juh a žiaden z lordov nám neuteká na pomoc. Lord Karstark si už nevie poradiť s divokými zo Skagosu a Skane, tak že potiahneme proti nim do bitky. A budeme dúfať, že sa tí sedliaci niečo naučili. Nemienim dopustiť aby niekto drancoval sever. Aj keď mi momentálne väčšiu starosť robia poddaný. Podľa toho čo som zachytila, odmietajú platiť dane. Dokonca v jednej dedine zabili vyberača daní - opustila okno a dvomi krátkymi krokmi sa vrátila späť k svojmu stolu. Na ňom ležalo niečo, čo bolo zakryté látkou. Keď látku strhla, naskytol sa pohľad na znetvorenú hlavu.

Bolo o niečo chladnejšie ako zvyčajne a chladní vzduch sa zabodával do nechránených častí tela ako tisícky malých nožov. Karotka kráčal po studených chodbách z rýchlim tempom ako by niečo alebo niekoho hľadal. Raz zabočil do prava raz do ľava potom po schodoch hore ale nezdalo sa že by našiel to čo hľadal. Už skoro rezignoval keď spoza jedných dverí počul známi hlas, bol hlas kapitána a Lady Bolton, chvíľu počúval ako kapitán hovorí. "Ak ide o tích trúfalých dedinčanov tak potrebujú len lekciu toto je útok proti trónu a kráľa, mali by sme ich vyhlásiť za zradcov a povedať ľudom že mali tú drzosť vyhlásiť nezávislosť." Keď uvidel hlavu tak ho to ani neprekvapilo vedel že to bude len otázka času kým sa niečo podobné stane. Vtom Karotka otvoril dvere vedel že keď nepovie kde akú hlúposť tak mu hlava neodpadne no prišiel aby niečo oznámil a tak neohlásení vstúpil a zasalutoval. "prepáčte že vás ruším ale pred bránami je rozzúrený dav a dožadujú sa audiencie. Vojaci ich zatiaľ držia mimo nádvorie stým že si neželáte nikoho vidieť no myslel som si že by vás to mohlo zaujímať madam." V hlave sa mu honili myšlienky či bude nutné bojovať a keď áno tak či na strane Lady alebo ľudu?

Nie - zamietla kapitánov návrh okamžite. Niekto preferuje boj ohňom proti ohňu, ale ona nemieni dávať sedliakom do rúk zbraň, ktorou by ju mohli zničiť. Ten oheň by sa mohol rozšíriť a spáliť aj to málo, čo zo Severu zostalo. Nechce predsa, aby ju volali krutou. Zamyslene položila svoje prsty na takmer holú lebku znetvorenej hlavy. Zabubnovala nimi. Najradšej by tú bandu sedliakov nechala stiahnuť z kože, ale nemôže začať vraždiť ľudí len preto, lebo sú hladný. Vojna so sebou priniesla mnoho útrap. Málo peňazí, málo ľudí, zásob a choroby. Ani nie tak dávno museli vypáliť celú osadu, lebo sa jej zmocnila akási choroba. Očividne bude musieť znova dovoliť ľuďom lov v lesoch. Vlci sú i tak trúfalí, trhajú ovce na kusy, niekedy aj ľudí. Hlavne deti. A na to sú sedliaci veľmi citlivý. Ako by mohla držať sever vo svojich rukách, ak si nebude vedieť ničím radi? Otec ju však učil dobre. Neučil ju ako mať nikoho rád. Učil ju ako vládnuť.
- Nebudeme vraždiť ľudí len preto, lebo trpia. Mali by sme sa o nich postarať. Nebudeme nikoho prehlasovať za zradcu kapitán. Ale ak budú nepokoje pretrvávať, robte čo musíte. Ľudia musia pochopiť, že žijeme v ťažkých časoch a ja nie som čarodejnica alebo bohyňa, ktorá dokáže zázraky - v jej očiach sa hralo niečo zvláštne. Boli to nové zákony, nové možnosti, ktoré možno čoskoro zrealizuje. Pozdvihne svoje oči na Karotku, ktorý prišiel veľmi nevhod. A správa, ktorú niesol so sebou nebola ani v najmenšom vítaná. Lady toho mladíka obdarila kamenným pohľadom a chladnými očami. Svoje pery prísne stisla k sebe, do tenkej čiary.
- Otvorte bránu kapitán. Vypočujeme si ich prosby a uvidíme čo zmôžem - povedala napokon rozhodným hlasom. Mohla im len sľubovať, ale vedela, sedliaci sú hlúpy a jednoduchý ľudia. Ak im niečo ich pán alebo pani prisľúbi, odídu spokojne. Aspoň v to dúfala.

Kapitán sa pozrel na Karotku a naznačil mu aby pred stúpil. Na pokon mu vysvetlil že o čo sa jedná a chcel jeho názor na situáciu, Karotka sa najprv zamyslel a potom seba vedomo začal rozprávať. "Môžem smelo povedať že ak dáte hliadke odmenu za ich úsilie tak budú motivovaní plniť si svoje povinnosti madam, ani sedliak nerobí keď nemá zaplatené. Môžem navrhnúť že za každý desiati skalp alebo viac napríklad za desať krát desať skalpov dostanú nejakú odmenu v podobe malého pozemku, ak ide o Lordov tak by som ich prilákal tak že každý lord ktorý vás bude podporovať bude zbavení od daní po vojne na desať rokov a dostanú pozemky a právo prvej noci by mal dostať takých lordov akých potrebujeme na vedenie vojny." Karotka sa hlboko uklonil a čakal.