Vojna je umenie

Pamätá si časy, keď svet bol plný krásy a mieru. Keď ľudia boli spokojný za kus zeme, ktorý mohli obrábať, nakŕmiť svoje rodiny, vychovávať deti. A dnes? Dnes sú ľudia šťastný a spokojný keď môžu svojich milovaných synov a otcov posielať do vojny, z ktorej sa už nikdy nevrátia. Lucy si pamätá s akou pompézou, slávou a radosťou odchádzali všetci mladý muži z dediny, na čele s generálom, aby doplnili bojové línie. "Ideme zabíjať nacistické svine a ochránime našu zem!" Dnes sa už na tie dni spomína s plačom a smútkom. Pamätá si časy, keď jej otec rozprával o prvej svetovej vojne. Na začiatku vojny rozsiahli pozemok slúžil ako výcvikový tábor pre nadšených nováčikov. Často sa pozeral ako nacvičujú boj, útok na koni, nebodaj ústup. Či už z balkóna počas chladných dní, alebo priamo na lúke, kde mu robili spoločnosť slúžky a velitelia. Dnes? Dnes už rozsiahli pozemok deArnisov rozplýva v tichom smútku. Po ruchu vojakov nie je ani stopy. Sú to len spomienky na časy, ktoré znova prišli. Rozsiahle budovy boli miesta pre duchov, až na zámok, kde stále prebýval život.
V ruke držala listy od svojich bratov. Priniesol ho poštár skoro ráno. Keď ich uvidela, srdce nadskočilo a zmietal sa v chaose. Bojoval oň strach i radosť. Až teraz, keď stála na veľkom kamennom balkóne a svoje oči upierala do ďalekého neznáma, až teraz mala odvahu ich otvoriť a prečítať. Čím dychtivejšie hltala jednotlivé slová, tým viac nad srdcom víťazil pocit šťastia. Sú tak nesmierne ďaleko... Roztrúsený po svete, ktorý je zmietaný vo vojne.
Ranné slnečné lúče sa dotýkali jej nezbedných vlasov. Pohrával sa s nimi vietor, odnášal posledné náznaky rannej hmly, ktorá prichádzala vždy nad ránom a ostala až kým slnko svojimi lúčmi nezalialo najvyššiu strechu jednej z vežičiek. Rozžiarili červené škridly, až mal človek pocit, že na ich vrchu pučí oheň. Jemným úsmevom na perách dala poznať svoje pocity. Vždy bola nežnou mladou dámou, malou sestričkou, ktorú jej veľký bratia ochraňovali. Písali jej to i v listoch. Písali o tom, ako na ňu myslia, ako si pôjdu znovu zajazdiť na koňoch, keď prídu konečne domov. Nikdy nepísali o vojne, o tom čo tam vidia alebo ako to prežívajú. Vedela, chcú ju chrániť pred citmi.
Po smrti matky sa stala paňou domu ona. Po odchode svojho otca do Paríža na zasadnutie lekárov zostala sama, aby mohla riadiť svoj domov. Bola to náročná úloha pre tak mladé dievča ako ona. Avšak zvládala ju svedomito, s veľkou silou a odhodlaním. Dostala jasné inštrukcie, nech sa deje čokoľvek, či už prídu na panstvo Nemci, alebo Spojenci, nech sa ani jednému z nich nestavia do cesty, nech sa ku každému správa s úctou a pohostinne. Bola to jediná cesta ako v týchto časoch ochrániť svoj domov. Nestrannosť...Opakovala si to slovo v duchu za každým, keď začula z diaľky dunivý hlas tankov, ako z času na čas ostreľovali jedno malé mestečko. Ten zvuk sa po krajine rozliehal ako kliatba. Vždy keď zatvorila oči, počula nemeckých dôstojníkov, generálov a veliteľov ako kričia svoje rozkazy. Počula v duchu nálet nemeckých pilotov. Väčšina ľudí z okolia sa stiahol k nej. Z jej panstva sa stala nemocnica, útočisko pre ľudí, ktorý prišli o všetko.
Odvrátila svoj zrak od vychádzajúceho slnka, ktorý sa šplhal po oblohe stále vyššie. Len pred nedávnom k nej prišli nový zranený. Sestry a dobrovoľníčky ošetrovali zranených, robili čo mohli. Napriek bohatstvu ktorý mala, nedokázala zohnať potrebné veci. Jedla a liekov mali nedostatok. Musela otvoriť jedno krídlo zámku, ktoré nebolo už dávno obývané, aby tam bola nemocnica. S tichším povzdychom opustila balkón, pri čom listy dôkladne zložila. Prešla do nemocničného krídla, nech môže zistiť aktuálny stav. Jeden mladík bol na tom obzvlášť zle. Po bombardovaní malého mesta utrpel vážne popáleniny, hlboké rany, ktoré mu ošetrovali dlhé hodiny. Mal ich zanietené, obetovala naňho mnoho liekov a obväzov. Nateraz však dúfa, že jeho stav už bude konečne stabilizovaný. Prešla pomedzi mnohými pacientmi. Niektorý boli chorý, iný iba zranený.
Nahlas nad mladého muža s mokrou handrou v ruke. Prešla mu po čele, aby zmyla pot, schladila telo po horúčke.
- Už sa cítite lepšie mladý muž? - položila mu tichším hlasom nenútenú otázku ohľadom jeho zdravotného stavu. Dúfala, že bude môcť odpovedať, veď videla, konečne po dlhom čase otvoril oči. Netušila kto leží na jej posteli. A aj keby... Či je to Američan, Rus, Poliak alebo Nemec... Jej na tom nezáležalo. Ona v ňom videla iba mladého muža, ktorý stojí ešte pred svojim životom a má toho veľa čo dokázať, ak mu zachráni život. Hľadela naňho jemným úsmevom, nevinným pohľadom. Keby si dala biele oblečenie, ktoré nosia sestry, vyzerá ako skutočný anjel bez krídiel.

Budúcnosť bola neistá. Ozbrojené kolóny, tanky, lietadlá a hákové kríže. Tavish bez veľkého záujmu počúval chýry o tom, ako si muži z východu podmaňujú okolie. Nemecko sa zahryzlo do Francúzska s nenásytnosťou hladného vlka v nestráženom salaši. Hoci domáci patrioti stále verili v obrat, Tavish vedel svoje. Nebol slepý. Nemci možno neboli nadradenou rasou, tak ako to hlásali, ale určite boli nadradení v modernejších formách zabíjania sa.
Nevedel, čím to bolo, že sa mu dosiaľ nikto nesnažil ublížiť, vyhnať či dokonca ani ho zverbovať do armády. Možno to malo niečo dočinenia s tým, že bol žobrákom. Vcelku mu to bolo aj tak jedno. Žiadna armáda na svete mu nemohla vziať nič cenné. O to jediné, čo na svete stálo za to dávno prišiel. Napriek tomu sa nechal strhnúť atmosférou, ktorá v okolí vypukla pred príchodom nemeckých vojsk. Obrátil svoje kroky opačným smerom a pripojil sa k húfu utečencov. Patrioti ich nazývali aj zbabelci. Tavish na to nedbal. Nechal sa niesť cestou, tak ako to robieval posledné roky, zamiešal sa do davu a bezstarostne kráčal vo vyšúchaných topánkach.
Vnímal, ako v skupine utečencov panoval strach. On sám žiadny necítil. Napriek tomu cítil hlad a zimu. Už zopár dní nemal náladu na kradnutie a tak mu v žalúdku škvŕkalo. Jeho starý kabát mu ukradli vojaci. Ustarostene sa pozrel na gombík na košeli, ktorý držal na poslednej nitke. Vedel, že keď sa konečne odtrhne, chlad sa ešte zhorší. Premýšľal, že si privlastní sveter jednej urevanej ženskej, ale napokon sa nad ňou zľutoval. Mala pekné oči. Trochu mu pripomenuli Arlette. Pri tej myšlienke posmutnel a rozhodol sa, že pár dní bez svetra vydrží. Beztak sa blížilo leto.
Toho večera našiel troch chlapov hrajúcich kocky. Pridal sa k nim a obral ich o drobné, čo boli ochotní staviť. Za zisk si kúpil trochu jedla. Hltavo do seba hádzal zemiaky, keď začul klebety o nemocnici, ktorá sa nachádza na panstve neďaleko. Vraj sa tam k pacientom správajú láskavo a štedrejšie, než si tí ľudia často zasluhujú. Zamyslel sa. Bol na cestách už dlho a potreboval oddych. Vedel, že by bolo krajne nerozumné neutekať pred Nemcami ďalej na juh. Ale on sa predsa nikdy nebál. Poškrabal sa po bujnej brade a rozhodol sa. Pobral sa do lesa a prstami našiel v jeho poslednom neroztrhanom vrecku tupý nôž. Zatvoril oči a zaťal zuby.
Na ďalšie ráno prijali do nemocnice nového pacienta. Bol to mlčanlivý muž v stredných rokoch. Jeho diagnóza bola strata veľkého množstva krvi, šok a hlboká rezná rana na stehne. Zdravotníčky si šuškali slová o pokuse o samovraždu. Nech sa ho však pýtali na čokoľvek, neodpovedal. Len jeho modré oči im mohli napovedať o tom, že ešte nie je úplný blázon.

Niekoľko krát otvoril a znovu zavrel oči, všetko ho bolelo. Len hmlisto videl obrysi nejakej osoby, nedokázal dostatočne zaostriť aby rozoznal o koho ide. Ľavú ruku mal ako v ohni a len s ťažkosťami ňou dokázal pohnúť. Hlava mu šla puknúť, bol rád že leží. Počul ako sa ho čosi pýta, no zvuk k nemu doliehal len z veľkej diaľky. Ešte dva krát musela zopakovať otázku aby jej porozumel. A potom, keď jej chcel odpovedať, mu hlas uviazol v hrdle.
“Vodu” dostal zo seba napokon. Pomohla sa mu napiť. Medzitým sa mu vyjasnil zrak, sedela pri ňom mladá žena. Mala krátke vlasy a na perách sa jej pohrával jemný úsmev. V jednej ruke držala mokrú handru.Ten pohľad patril medzi najkrajšie v jeho živote. Žiješ, stále žiješ, vravel mu. Takto som sa cítil keď som otvoril oči v tej dedine. Volala sa Contigny, napadlo mu. Ale tá žena ktorá sa o mňa starala vtedy bola staršia, a mala škaredšiu tvár. Ďalšie myšlienky radšej rýchlo zahnal, nechcel myslieť na zvuk padajúcich bômb a výkriky ľudí. Namiesto toho sa pokúsil odpovedať.
“Omnoho lepšie, ďakujem” dostal zo seba až na tretí pokus. Mysľou sa mu hnali myšlienky ako lístie vo vetre, bolo ich veľa a žiadnu si nedokázal udržať dlhšie ako na krátky okamih.
Vypýtal si ešte jeden pohár vody, napokon sa mi podarilo si utriediť myšlienky. Hovorí po francúzsky, takže som stále na nepriateľskom území. Budem musieť dávať pozor aby som neprezradil kto som. Bol si viac než istý, že by ho okamžite popravili, ak by zistili kto vlastne je. V duchu tŕpol či nebodaj nehovoril zo sna. Videl ranených ktorým sa to stalo. Posledné informácie ktoré mal, hovorili o tom, že Taliansko vyhlásilo vojnu Francúzsku a Británii. Zároveň sa hovorilo, že Nemecké vojská sú pred Parížom a po jeho obsadení budú pokračovať ďalej na juh. Veď napokon práve preto ho vyslali na preletel ponad touto krajinou. Dúfal, že poľný maršál von Bock so skupinou armád B(6. a 18. armáda), čo nevidieť obsadí toto územie. A on sa vylieči aby mohol ďalej bojovať za vlasť.
Okrem týchto vlasteneckých myšlienok však myslel aj na čosi iné. Neveril v propagandu, ktorú viedli doma. No aj tak sa ocitol v armáde, aj tak skončil na tejto strane barikád. Vojna netrvala ešte ani rok, a on mal pocit akoby ich už ubehlo aspoň päť. Videl umierať ľudí, napokon sám už nejakých zabil. Časť jeho ja plakala a kričala priam volala o pomoc. Vždy keď na to pomyslel sa cítil horšie, ako keď ho opustil jeho najlepší priateľ. Možno je práve toto moja šanca, stačí mi prečkať vojnu. Vravel si v duchu. Francúzsko sa už dlho neudrží, vedel to rovnako dobre ako ktorýkoľvek generál. Potom si uvedomil ako dlho už mlčí. “Kde som, čo sa stalo, ako dlho tu už ležím, a čo ostatný, prežil niekto?” Vypadlo z neho jedným dychom.


Contigny je obec vo Francúzsku, pravdepodobne nebola nijako postihnutá WWII. Nikde som o tom síce nenašiel žiadne dôkazy, no vychádzam z počtu obyvateľov pred a po vojne. Nachádza sa severne od Vichy a neďaleko nej sa spájajú dve rieky, čo vytvára vhodné prostredie pre panstvo.

Kedysi dávno toto krídlo zámku bolo celkom opustené. Miesto pre duchov, kam chodili iba jej bratia, občas spoločne s ňou aby mohli svoju malú sestričku strašiť rôznymi príbehmi. Ako deti prechádzali po dlhých chodbách, nazerali do opustených izieb, v ktorých bývali iba kovové postele bez matracov, cez špinavé okná dopadalo dovnútra matné svetlo. A v noci? V noci tu žilu zvukmi. Ak to nebolo praskanie, tak šramotanie, či šepkanie uviaznutého vetra. Pre malé deti, pre malých chlapcov hotové dobrodružstvo, miesto kde si mohli zmerať svoju odvahu. Ona mala vždy strach. Len málokedy sa opovážila prísť sem. Po prvých zvukoch však stále ušla. Teraz? Teraz to skutočne žije. Ľudia prechádzajú cez dlhé chodby, so svojim vlastným smútkom v srdci. Trápi ich svet, Nemci. Trápi ich to, ako prišli o svoje domovy, o všetko čo mali. Mladá lady si nepamätá časy kedy to vyzeralo takto naposledy. Jej otec však áno. Kedysi dávno, počas prvej svetovej vojny zámoček slúžil ako výcvikový tábor pre nováčikov. V týchto priestoroch prebývali, využívali ako kasárne.
Vodu. Zaznel hlas mladého muža, ktorý jej tak pripomínal jedného mladíka, ktorý pred pár rokmi pracoval na panstve. Staral sa o kone.  Volali ho "Kôň". Vďaka jeho podlhovastej, tenkej tvári. Nebral to ako urážku, tú prezývku nosil hrdo. Bol to príjemný mladík, ale dychtivý plniť svoje povinnosti voči vlasti a tak ho vojna zobrala kamsi preč. Ani nevie či žije. Stiahla späť svoju ruku, handru hneď hodila do čistej vody v mise. Tiché "žblunk" a začala sa hojdať na hladine ako plachta nejakej lode. Do pohára naliala čistú vodu. Nič iné nemala. Čaj je v týchto časoch vzácny a musia ho šetriť na horšie časy. Tak isto ako všetko ostatné. Podoprela mu telo, to posledné čo si želala bolo, aby sa ten nešťastník udusil z trocha vody.
- Pomaly a opatrne. Už ste v bezpečí. Postaráme sa o vás - prehovorila naňho vľúdnym hláskom. Jej malý úsmev bol viac prehĺbený od šťastia. Veď čo iné by mohlo spôsobiť radosť v týchto zlých časoch ak nie ďalší zachránený život? Pri čom držala pohár pri jeho perách, aby mohol piť, letmým pohľadom zašla na ďalšieho mladšieho muža. Jeho vek typovala okolo 30ky. Prijali ho dnes ráno. Mal škaredú a hlbokú reznú ranu na stehne. Počula obavy sestier, ktoré jej pomáhali ošetriť toho muža. Pochybovala však o ich slovách. Kto sa chce zabiť prereže si žili. Alebo prebodne srdce.Tým, že zatiaľ nikde inde nemali nachystanú čistú posteľ, priniesli ho do izby vedľa toho, ktorému teraz dávala piť. Dvaja mladý muži, silný, ochotný bojovať o svoj život...Isto budú radi za vzájomnú spoločnosť.
- Volám sa Lucy. Nie ste v nemocnici, ale postaráme sa o vás najlepšie ako môžeme. Ako sa voláte? - položila mladíkovi otázku, ktorý jej tak pripomínal toho koniara. Vie, radšej povedať ľudom na rovinu, že im nedokáže poskytnúť úplnú nemocničnú starostlivosť, ako ich klamať. Netuší prečo sa v okolí rozkríklo, že tam je nemocnica. Teraz sem budú ľudia prichádza s najrôznejšími chorobami, zraneniami a ona ich nebude môcť všetkých úplne vyliečiť. Nemá na to potrebné príslušenstvo, dokonca ani lieky. Dve vyučené sestry jej prišli pomôcť, aby na to nebola sama. Nemci sú však za dverami, príliš blízko k tomu, aby mohli dúfať v akúkoľvek väčšiu pomoc.
Cez okno do malej izby kde ležali tí dvaja vnikali príjemne teplé slnečné lúče. Už je konečne leto. Aspoň malé potešenie pre niektorých ľudí, keď môžu sledovať z okna vzdialený les a blízke záhrady, v ktorých kvitnú tie najrôznejšie kvety. Vera otvorila okno, aby vypustila vydýchaný, bolesťou napáchnutý vzduch. Pomaly ako nádej prichádzal ten čerstvý, prinášajúci so sebou jemnú vôňu kvetín a dotyk tepla. Jedna zo sestier priniesla vázu s kvetinami a postavila na stolík, medzi obe postele. Mladá grófka dbala na to, aby ľudia, hlavne tí chorý a zranený mali na izbe vždy čerstvé kvety. Podľa nej im to ponúka aspoň maličkú útechu. Ukazuje, ešte stále sú pekné veci na svete.

Ovládal základy prvej pomoci, aspoň to niečo čo ich učili na výcviku. Nebol si vôbec istý aký je jeho stav, ale mal pocit, že bez skutočnej odbornej pomoci to skončí zle. Na druhej strane ho tá správa potešila ak by som bol v nemocnici, skôr či neskôr by sa našiel niekto, kto by sa zbytočne veľa vypytoval. No možno sa nájde aj tu vŕtalo mu hlavou. Na otázky mu odpovedala len čiastočne. „Ja,“ začal pomaly „ja som Piér.“ Bolo to prvé meno ktoré ho napadlo, potom znovu nástojčivo zopakoval otázky. „Ako dlho? Čo ostatný? Prežili?“ Ani to nedopovedal, keď sa mu pred očami znovu zjavil obraz, ktorý videl pred tým ako upadol do temnoty. Hlas sa mu zlomil. V očiach sa mu zaleskli slzy a on odvrátil pohľad. Nechcel aby ho niekto videl plakať, nikdy nechcel aby ho niekto pokladal za slabocha. Nebol to však dobrý nápad, jasné slnko ktoré prenikalo cez okno ho oslepilo. Otočil teda hlavu na druhú stranu, odkiaľ naňho hľadel akýsi chlap. Mal hustú bradu a prenikavé modré oči. Pocity, ktoré v ňom vyvolal boli príliš rôznorodé aby mohol vyvodiť akýkoľvek záver.

Zamyslene skrčila svoje pery do tenkej čiary. Piére. Zopakovala jeho meno v duchu. Klasické meno, ktoré dostával skoro každý druhý chlapec vo Francúzsku, ktorý pochádzal z dediny alebo malo meštianskej rodiny. Jej obočie vybehlo do menšieho, zúfalého pohľadu. Čo mu mala povedať? Existuje vôbec vhodná odpoveď na jeho otázky, ktorá by toho muža potešila? Netušila či má rodinu. Nikto sa k nemu nehlásil a nikto na panstve sa po ňom nepýtal. Podišla k nej bližšie sestra, čosi zašuškala do jej uší. Neboli to dobré správy.
- Milady, volali z nemocnice vo Vichy. Vraj vašu žiadosť zamietajú. Ale pošlú vozidlo, ktoré odnesie najvážnejšie zranených - s tými slovami sa od nej sestra odtiahla. Ak niekto čakal, že okolo mladej slečny budú krúžiť aj mladé sestry ako anjelici z nejakej podivnej, no peknej rozprávky, mal smolu. Obe sestry sú už staré ženy, vráskavými tvárami a kostnatými prstami. Staroba však prináša aj skúsenosti, ktoré boli v týchto chvíľach užitočnejšie, ako čokoľvek iné. Lucy nedala poznať vynárajúce sa obavy. Z Vichy nedostanú žiadne lieky, lekárov, prístroje, žiadne zásoby. Prebleslo jej hlavou, kto je teraz skutočným patriotom a kto zradcom. Vo svojom liste, ktorý bol adresovaný riaditeľovi nemocnice výrazne žiadala o pomoc.
- Ďakujem sestra Leandre. Prineste prosím pánom raňajky z kuchyne. Myslím že Caroline a dievčatá sú už s nimi hotové. A dohliadnite na ostatných zranených - poprosí staršiu ženu milým hlasom. Svoju pozornosť po jej odchode venuje už len Piérovi a tomu druhému mužovi, ktorý stále mlčky leží na svojej posteli. Stále uvažovala nad vhodnými slovami, ktoré by ho mohli utešiť. Žiadne však neprichádzali. Aby mu dodala akúsi odvahu, alebo skôr pocit, že sa na ňu môže skutočne spoľahnúť, chytila Piéra nežne za ruku, ktorú mal až po lakeť v čistých obväzoch.
- Boli ste v bezvedomí skoro dva dni. Priniesli vás sem nejaký ľudia, ale ani jeden z nich nepoznal vaše meno. Nikto sa po vás nepýtal. Neviem vám povedať, či to vaša rodina a priatelia prežili. Snáď áno - kútiky pier vytiahla do nenúteného, smutného úsmevu. Z tej dediny sem prišla len hŕstka ľudí. Dvaja z nich ešte v ten deň podľahli zraneniam. Štyri ženy, päť detí a traja muži vrátane Piéra. Niektorý z nich mali len menšia zranenia ale každý potrebuje istú dávku pozornosti.

Ležal presne tam, kde ho doniesli a bez záujmu si obzeral okolie. Noha ho bolela. Príliš neskoro si uvedomil, že to vôbec neodhadol. Nechýbalo veľa a bol by od straty krvi zahynul. Pamätal si ešte, ako rýchlo dokáže srdce vypumpovať z tela všetok obsah jeho ciev. Díval sa navôkol skleným pohľadom, akoby to všetko bolo iba javisko a on nezúčastnený divák v obecenstve, ktorého vôbec nezaujíma dej.
Mladé ženy, čo ho mali v opatere mu niečo vraveli, ale nevšímal si ich. Neboli dôležité. Až po čase si uvedomil, že jedna z nich tam je v nadradenej pozícii. Starala sa o chlapca ležiaceho vedľa. Tavish sa mu lepšie prizrel. Bol tak mladý. Pravdepodobne sa dokaličil niekde vo vojne. Blázon. Takto zahadzovať život pre ideály iného blázna. [/i] Sám si dobre spomínal na to, aké to bolo byť takto mladý. Vtedy bolo ešte všetko pred ním a on by sa toho nikdy nevzdal pre pochabú vojnu. Ušiel by. Ďaleko, trebárs aj za oceán. Lenže teraz už nemalo zmysel utekať. Venoval mĺkvy pohľad aj dievčaťu, ktoré sa staralo o toho blázna. Ďalšia existencia príliš mladá na to, aby už vedela niečo o živote. Bolo na nej vidieť, že pochádza z dobrej rodiny. Aj okolie jeho lôžka prezrádzalo, že ľudia čo tam žili, netrpeli biedou. Odvrátil zrak a zamyslel sa. Nikdy sa nehanbil budovať si svoje šťastie na úkor druhých. Vystrel nohu a s bolestivou grimasou sa pretočil na druhý bok, tváriac sa, že spí. Chudoby mal už po krk. Zaumienil si, že ak sa mu naskytne príležitosť a Nemci to tam nezrovnajú so zemou, odíde odtiaľ ako bohatý človek. S touto myšlienkou zaspal.

Pred pár mesiacmi prišiel do zámku tak ako všetci muži, chlapi, chlapci zo zranením, ktoré vyzeralo vážne. Dostal sa do centra jednej menšej paľby a zatúlaná guľka ho trafila niekde do brucha, len tesne minula všetky dôležité orgány, vtedy si už myslel, že to má spočítané, že je všetkému koniec a už nikdy nenapíše žiadnu báseň, nikdy neuvidí prírodu na jar alebo ospalé stromy na jeseň ale to bolo pred pár mesiacmi. Vďaka starostlivým rukám lady Lucy sa jeho zdravotný stav veľmi rýchlo zlepšil, znovu nadobudol silu.. aj keď jej nikdy poriadne nemal ale aspoň sa cítil oveľa živšie a schopnejšie. Po guľke mu na pamiatku zostala len menšia jazva ale zo zámku ešte neodišiel aj keď by mohol znovu bojovať za vlasť. Rád pomáha lady Lucy, rozpráva sa s ňou, píše jej básne a doučuje ju latinčinu. Robia veci, ktoré bežne robia mladý ľudia akoby občas zabudli, že je vojna. V ten deň poštár priniesol pár listov a kedže Lucy nebola na blízku tak ich za ňu prebral on a išiel jej ich doručiť. " Lucy, poštár vám priniesol pár listov.. myslím, že sú z frontu a od vašich bratov " Ohlási ju len čo ju uvidí, medzi zranenými, natrčí k nej ruku a listy jej podá. " Nebojte sa, nečítal som ich " Milo sa na ňu usmeje a pohľadom prejde po zranených, sú tam aj nejaké nové tváre,ktoré nepozná a tie staré tam zasa nie sú.. žeby zomreli? alebo boli v poriadku a už odišli?.

Samozrejme, že ho nikto nepoznal. Musel ich však presvedčiť, že je jedným z nich. Po chvíli mlčania preto povedal: „Pochádzam z Dijonu, spolu s mojou sestrou a mamou utekáme na východ. Nechcel som dopustiť aby sa im niečo stalo. Prechádzali sme cez nejakú dedinu, keď ju začali  bombardovať. Muselo to byť niekde tu v okolí." Odmlčí sa aby nabral dych a pokračuje. "Počas bombardovania nás však rozdelili utekajúci dedinčania, ktorí sa bežali skryť. Od vtedy som ich nevidel.“ Povie skleslo. „Sestra mala len 14 rokov, svetlé vlasy a znamienko na ľavom líci. Veľmi sa podobala na mamu.“ Pozrie sa na ňu s otázkou v očiach. Mozog mu pracoval na plné oprátky. V armáde ho pripravili aj na situáciu, kedy sa ocitne na nepriateľskom území. Nikdy si však plne neuvedomil aké to bude. Až teraz keď tu ležal a vymýšľal ďalšie lži, ktoré by mu zachránili život si uvedomil, že možno nikdy neuvidí svoju rodinu. Že nikdy neuvidí Gertrúdu, ani jej nepovie čo k nej cíti. Že nič už nebude také ako bolo predtým. Život a šťastie sú veľmi prchavé a krehké veci aby dokázali obstáť túto vojnu. Pomyslí si. Zrazu si uvedomí, že fyzická bolesť nie je až taká strašná ako si myslel. Alebo len práve odhalil niečo omnoho bolestivejšie. V jej očiach uvidel smútok a ľútosť. Ona tomu verí. Pochopil čo spravil, ako dokázal spôsobiť bolesť niekoľkými slovami. Aj posledné ilúzie o službe vlasti pre dobro celého národa sa rozplynuli v dym. Uvedomil si, že všetko čo ho učili spôsobuje len zlo a skazu, že takto nikdy nikomu nepomôže. Zrazu dostal obrovské nutkanie jej povedať pravdu.

Kútikom oka si všimla príchod mladého britského vojaka Rolanda. Ten mladý muž zostal na jej panstve napriek tomu, že armáda sa už posunula ďalej. Nebol tu však sám. Zostala tu väčšia hŕstka mužov aj s veliteľom. Ubytovala ich dočasne až celkom dvadsať päť. Na aký čas, to netušila ani ona. Ich úloha je však jasné. Nesmú dopustiť aby zámok padol do rúk nepriateľa. Urobili z tohto miesta dôležitejší strategický bod. Ale na ako dlho, netušila ani ona. Vojaci nanešťastie nerobili žiadne problémy. Majú zakázaný vstup do osobných komnát mladej grófky. Samozrejme až na veliteľa, veď ten je ubytovaný tiež v tých priestoroch. Ostatný vojaci dostali izby v časti, kde kedysi žilo služobníctvo. Malé, útulné izbyčky v podkroví. V týchto časoch je tam však neznesiteľné teplo. Hlavne na poludnie, keď slnečné lúče vnikajú cez okná priamo do tých priestorov.
Pootočila však svoju hlavu na toho mladého britského vojaka. Obdarila i jeho príjemným úsmevom. Vedela, že sa znova u nej snaží pochodiť nejakými básničkami. Chudák mladý muž, vždy sa vyhováral na poštára, ktorý chodil skoro ráno a Lucy od neho už listy dávno mala. Tak isto ako dnes. Nenamietala, tvárila sa, že to môžu byť naozaj listy od jej bratov z frontu.
- Ďakujem pane - zobrala od neho listy. Aby mal chlapec radosť, ich prsty sa letmo dotkli. Nemohla si nevšimnúť ako ju občas pozoruje, ako sa na ňu díva a nenápadne dvorí. Je to príjemný mladý muž, no ona nemá čas na lásku a strácanie hlavy. Nie v takýchto časoch, keď sú Nemci pred bránami a kedykoľvek môžu zabúchať, aby otvorila. Náhle si musela v duchu položiť otázku, čo by robila keby prišli Nemci. Vydala by im zámok? Zostala by nestranná? Možno by neurobila nič. Hoc je na svojom vlastnom pozemku, z veľkej časti tu velí Britský veliteľ. Možno by došlo k bojom. Nechce mať zničené panstvo. V duchu povzdychne, svoje obavy však nenechá na sebe poznať.
Listy držala v ruke, všimla si, ako vošla dovnútra ďalšia osoba. Stará sestrička, ktorá priniesla pre zranených pánov raňajky. Svoju pozornosť radšej venovala zranenému vojakovi, ktorý sa konečne rozrozprával. Jeho vety v nej vyvolávali smútok. Prísť o rodinu, netušiť kde môžu byť a či sú vôbec na žive... Istým spôsobom to isté prežívala aj ona. Mala predsa rodinu na fronte a okrem listov nemala žiadne informácie. Dokonca možno v tejto chvíli jeden z nich umiera, alebo už umrel. Po celý čas držala toho nešťastníka za ruku. Keď rozprával, vnímala všetky jeho slová, cítila ako v nej vyvolávajú žiaľ. Musela preglgnúť, aby zahnala slzy. Jej telom prebehlo vnútorné chvenie. Odvrátila od toho muža tvár, aby si nik nevšimol lesknúce sa slzy v jej očiach. Musí byť silná a dodať silu aj týmto ľuďom. Keď znova pozrela naňho, už jej sedel úsmev na perách.
- Urobím všetko pre to, aby som vašu rodinu našla a priviedla sem. Určite ich niekto niekde videl. Popýtam sa ľudí a vyšlem svojho správcu, aby ich šiel pohľadať ak nie sú už tu - stisla mu ruku, nie silno. Len tak nežnejším spôsobom, aby cítil, bude všetko znova pekné a dobré, aj keď sama netušila, či mu nedáva práve falošnú nádej.
Aj falošná nádej je lepšia ako žiadna.
Pustila jeho ruku, i keď nechcene. Má na dnes príliš veľa povinností na to, aby mohla sedieť u jedného zraneného človeka a rozprávať sa celý deň. Na to tu má predsa sestry. Nesmie zabúdať, že je treba uvoľniť ďalšie priestory a hlavne zohnať zásoby jedla i liekov. Prešla k dverám, obom zraneným mužom venovala ešte jeden pohľad, ešte jeden milý úsmev.
- Sestry sa o vás postarajú. Žiaľ vám vieme dať iba kukuričnú kašu ale budeme dúfať v najlepšom a onedlho si snáď všetci spolu pochutíme na pečenom prasiatku. Keby ste niečo potrebovali, obráťte sa na mňa. Na zámku sú ubytovaný aj britský vojaci a veliteľ, ale kvôli nim si nerobte žiadne starosti. Nebudú vás obťažovať. A keby áno, okamžite to hláste u mňa. Ja sa už o to postarám - svoj milý, nežný úsmev prehĺbila. Zmĺkla, pohľadom prechádzala po všetkých prítomných, či jej ešte chcú niečo povedať, alebo môže opustiť nemocničné priestory a venovať sa svojim povinnostiam.

Keď sa zobudil, jeho deň sa stal len sledom mechanicky vykonávaných aktivít. Dvihol nohu, keď mu kázali, otočil sa, keď mu povedali a vzal si lieky, ktoré mu dávali. Keď bol čas jedla, lyžicou strojene naberal kašu, žuval, prehĺtal a tak stále dokola, kým nebola miska prázdna.
Stav jeho nohy mu nedovoľoval chodiť, a tak len ležal v letargii a mlčky pozoroval svoje okolie. Ešte stále nepovedal od jeho zranenia ani jediné slovo. Rozhodol sa, že bude lepšie ak si budú myslieť, že je nemý.
Napriek tomu všetkému sa díval, a to pozorne. Sledoval personál, sledoval pacientov, jastril čo by mohol kde potiahnuť a využiť vo svoj prospech. Sledoval a počúval. Mal talent na reči a dobrý sluch, nemohli mu ujsť ostrejšie a sykavejšie slabiky vypúšťané z úst zraneného vojaka. Uvedomil si, že to bude pravdepodobne Nemec. Bol vystrašený z toho, čo ho na území nepriateľa čaká. Tavishovi to bolo jedno. Nemec alebo nie, bol to len hlupák zlákaný propagandou. Nemal by nič z toho, keby sa s niekým podelil s svoje podozrenia. Trochu na neho zapôsobilo, ako si mladík dokázal zachovať chladnú hlavu a neprezradiť sa ani v takto krajnej situácii. Možno bolo na chýroch o nemeckom výcviku niečo pravdy.
Počúval aj vtedy, keď sa medzi sebou rozprávali dve zdravotníčky a klebetili o tom, akí sú tí britskí vojaci odvážni a pohľadní chlapi. Nevdojak sa pri tom takmer usmial a pocítil absurdnú hrdosť na svoj ostrovný pôvod. A počúval a,j keď v diaľke začala dunieť paľba delostrelectva a nad nimi prefrčal bombardér. Vtedy sa zachvel. Vojna bola takmer na ich prahu.

Slová, ktoré mu adresovala veľmi nevnímal, zvádzal krutý vnútorný boj, no nemal potuchy ako sa skončí. Jeho ja, ktoré sa chcelo priznať kapitulovalo vo chvíli, keď si uvedomil, že v miestnosti stojí mladý britský vojak. Vyvolalo to v ňom ďalšie obavy, a on si zaumienil, že ujde, akonáhle bude schopný vstať. Obavy sa ešte znásobili, keď spomenula britských vojakov, ktorí tu sú ubytovaný. Vtedy nadobudol pocit úplnej bezmocnosti. Spomenul si na všetky reči, ktoré mu vraveli na výcviku. O tom ako neľútostne sa správajú k zajatcom a čo všetko by si pred smrťou museli prežiť. Predtým to považoval za zveličené, ak nie priam vykonštruované. No teraz, keď ho strach celého pohlti a on nedokázal racionálne rozmýšľať, začínal menil názor. Už ho neochromovali len poranenia, ktoré utrpel. Na spýtavý pohľad mladej ženy už nijako nereagoval, radšej zavrel oči a upadol do ríše snov. V priebehu dňa prehodil niekoľko slov so sestričkami, ktoré mu doniesli jedlo, alebo kontrolovali jeho rany. Muž na vedľajšej posteli nepreriekol ani slovo. Začínal z neho mať vskutku zlý pocit, hlavne kvôli pohľadu, akým naňho pozeral. Podvečer, keď osameli sa premohol a opýtal sa: „Ako sa voláš?“