Hostinec na rázcestí

Po dlhej a únavnej ceste z Údolia ho veľmi potešilo, že sa konečne vyspí v suchej posteli a s teplým jedlom v žalúdku. Hostinec sa pred ním vynoril z tmy ako spása. Už zdiaľky bolo počuť spev a veselie. Zdalo sa, že v dnu majú rušno Počasie vonku bolo pod psa, neutíchajúci lejak tam určite zahnal všetkých pocestných z okolia. Dúfal, že sa pre neho ešte nájde jedno lôžko. Poslal svoj sprievod, nech sa ubytujú v senníku a vstúpil do krčmy. Prekvapene sa rozhliadol po okolí. Až takto rôznorodú spoločnosť tam rozhodne nečakal. Čo tu doparoma hľadá...


// Tak čo, pridá sa niekto?

Už ho nebavilo šaškovať na Múre, robiť poskoka starému Mormontovi a prežívať urážky od ostatných bratov. Jeho otca zajali, brat je vo vojne a sestry v zajatí v hlavnom meste. Pred pár dňami ušiel z Čierneho hradu s úmyslom pridať sa k bratovej vojne, či ho Robb popraví alebo nie za dezertáciu z hliadky to je už na ňom. Po ceste do bratovho tábora sa zastavil v hostinci na rázcestí, potreboval nocľah a jedlo ale jeho čierny, vraní plášť je až príliš pútavý, preto sa ho musí zbaviť tiež. No ešte chvíľu vysedáva pri stole v rohu a zamyslene pozerá do blba.

Žiť za Múrom bolo ťažké. Preliezť Múr bolo tiež obtiažne, ale život na juhu sa jej zdá ako z rozprávky, keď má človek dosť peňazí a vie s nimi hospodáriť. Ona síce stále "smrdí" ako divoká, ale nie je až taká hlúpa, i keď má jednoduchšie zmýšľanie a šikovnejší človek by ju mohol rýchlo oklamať. Beda tomu kto sa o to pokúsi! Jeden sa predsa len našiel. Pri jednom stole, okolo ktorého postávali nejaký pocestný, hrala karty. Naučila ich hrať celkom slušne, aj keď nepozná všetky finty.
"Vyložte karty na stôl." Prehovoril jeden zavalitejší starec, podľa oblečenia vojak - veterán. Každý váhal, vzduch bol hustý napätím. Karty sa postupne skladali na stôl.
"Vyhral som!" Zvolal nadšene jeden mladík, samá ruka a noha. Ostrieľaný mastič kariet v hostincoch, zrejme sa tým živý. Ohnivovlasá žena tiež zložila svoje karty, ale nemala vôbec nadšený výraz. Zrovna v tej chvíli keď si chcel mladík zhrabnúť vyhraté peniaze, divoška mu zapichla nôž do ruky. Priam mu ju prišpendlíkovala. Hlasný rev preťal hostinec.
"Podvádzal si! Peniaze sú moje!" A týmto sa začala hádka. Lietali urážky a obvinenia, ale ani facky a päste nenechali na seba dlho čakať. Veď čo by to bolo za putiku, keby sa v nej ľudia občas nepobili?

Znepokojene prebehol pohľadom po ľuďoch v hostinci, zrazu ich tam bolo príliš veľa, zrazu tam bol aj ťažší vzduch a väčšie teplo, preskúmal skupinku na čele s ryšavou ženou, ktorá sa mlátila s mužmi, jeho pozornosť však upútal lord Bolton, muž dostatočne desivý na to aby naňho nikdy nezabudol hoci na Zimohrade sa stretli len pár krát a Bolton si ho určite nepamätá, ale čo jeho bastard? " Nie.. Bolton tu nemôže byť kvôli mne.. určite ho neposlal Robb aby mi zoťal hlavu za útek z Čierneho hradu "Pokrúti nad tými myšlienkami hlavou aby ich zahnal, riziko preňho predstavuje aj trpaslík Tyrion, ktorý s ním cestoval na Múr. " Nespozná ma... nemôže si pamätať každého bastarda. " Uistí sa a postaví sa od stola pri ktorom sedel, radšej odíde z hostinca teraz ako potom keď bude neskor. " Prepáčte" nechtiac drgol do ryšavej ženy keď prechádzal okolo.

Nežný bardov hlások, i keď falošný ako nikdy predtým a jemné tóny strún jeho harfy sa snažili všemožne prevýšiť ten hluk, ktorý panuje v hostinci vďaka rozpútanej bitke. Muži kričia, ženy pištia, no niektorý sa len pozerajú a nahlas smejú. Divoška pod krkom chňapla po mladom mužovi, ktorý podľa nej podvádzal a prehodila ho s neobyčajnou ľahkosťou cez stôl. Urobil kotrmelec, zmietol so sebou poháre a džbán s pivom. Zostal ležať na zemi v kaluži pitia. Zdvihol hlavu, ale keď videl ako naňho ryšavá žena cerí zuby, ostal radšej ležať. Bitka skončila. Päsťami dostalo zopár mužov, dokonca aj dve štetky sa do seba pustili kvôli jednému mužovi. Samozrejme že si skočili do vlasov, ale akonáhle jeden z chlapov zdvihol svoj džbán s pivom...
" Čo urobíme s tým opitým námorníkom? Čo urobíme s tým opitým námorníkom zavčasu rána?" Bitka postupne utíchla a pridávali sa ďalšie hlasy k dobre známej krčmovej pesničke. Štetky sa navzájom pustili, každá si našla nového kunčafta. Bard sa zahanbene schoval do kúta a odložil harfu. Je i tak dosť na smiech. Veď jeden opilec dokázal zburcovať do spevu skoro každého hosťa a zburcovať omnoho lepšiu náladu.
"Vej hej oholme mu brucho s britvou! Vej hej a už stáva!" Pridávajú sa so smiechom. Mladík ktorý zostal ležať na zemi zložený ženou, skutočne začal vstávať na nohy. Samozrejme za pomoci dvoch mužov, ktorý ho polapili za pazuchy. Jeden držal v ruke malý nožík ktorým si krájal mäso a veselo s ním mával do vzduchu. Druhý tomu mladíkovi už začal vyhŕňať košeľu, aby mu mohli "oholiť" brucho.
"Strčte ho do postele k dcére kapitána!" Skríkol silný hlas a ostatný sa začali smiať. Divoká žena bola z toho pobavená, pesničku síce nepoznala, ale napriek tomu sedela na stole. V jednej ruke držala pečenú klobásu do ktorého si veselo zahryzával a každú sústo zapíjala pivom. Všímala si dobrú náladu, ktorá náhle akosi začala upadať. Nebolo to kvôli malému množstvu alkoholu a ľahkým ženám. Dôvodom je Roose Bolton. Jeho prítomnosť si začali všímať všetci prítomný a uvedomovali si, čo je to za človeka. Divoká ho nepoznala a preto si kvôli nejakému chlapovi nerobí žiadne starosti. Hostia sa ale vrátili k svojim stolom, strčili pohľady do svojich pív a tanierov, potichu rozprávali medzi sebou.
Zoskočila zo stola lebo jej pivo dochádzalo a chcela si ho doplniť. Jedna osoba, v čiernom oblečení, ktorá bola zrejme príliš nepozorná do nej drgol. Z džbánu vyloklo pivo na ryšavú dievčinu. Bola i tak dosť prchej a bojovej nálady, ale keď niekto do nej strká a ešte k tomu prichádza o to málo pivo čo má...
"Hej ty! Chceš po papuli?!" Oborila sa naňho s poriadnou dávkou hnevu nie len v tvári ale i hlase. Tým že hostinec stíchol, bolo ju jasne počuť. Niektorý zvedavci na nich upreli svoje pohľady...

Usadil sa na drevennu lavicu so svojou družinou, dokonca aj Žltý Dick sa vrátil od koní a hlasno nadával keď mal na nohách prilepené seno s konským trusom. V hostinci to aj tak nevonialo a trocha tých hoven čo so sebou priniesol jeho poskok nikomu neprekážala a čuduj sa svetu nikto si ich ani len nevšimol. Bastard od Lorda Boltona vedel byť nenápadny a zapadnúť v dave ale nikdy sa netajil svojou vášnou pre krutosť, násilie a mučenie. Práve preto popri nalievaní vína, ktoré mu podal okoloidúci sluha v džbáne so záujmom a širokým úsmevom sledoval bitku, najviac si všímal ryšavú ženu ktorá by sa mu páčila v jeho hrade. Predstavoval si ako ju naháňa po lese a vedel že práve ona by nebola lahký oriešok pre jeho hobby. Okolie zrazu stíchlo, bitka skončila a na stôl mu položili pečené mäso do ktorého sa vyhladnutý ako vlk pustil. No netrvalo to dlho kým ho pri jedení vyrušil jeden z otcových sluhov ktorého by spoznal aj keby mu niekto vypichol povedzme ľavé oko.
"Môj pane, váš otec pre vás poslal. Mám vás okamžite doviezť k jeho stolu" prehovoril s očividnym strachom v hlase muž, ktorý bol vzrastovo omnoho väčší než Ramsay, ale rešpekt musel prechovávať v každej situácií. Keby tomu tak nebolo, stiahol by ho z kože a spravil si z neho napríklad nový koberec do svojej tmavej komnaty v Hrôzove. Vstal a servítkom si pretrel mastné ústa aby svojím zanedbaným vzhľadom otca neurazil.
"Chcel som vidieť toto divadlo, ale ktovie možno vám ešte dnes spravím aj ja nejaké predstavenie" prehovoril k svojim mužom kedže jeho zvrátené myšlienky túžili po krvi a bolesti, ktorú v ovzduší bolo cítiť. Nemohol si pomôcť ale oči ho stále priťahovali k tej ryšavej buranke a práve keď prechádzal popri nich za svojim otcom, ryšavka začala kričať po chudákovi či nechce dostať. Zasmial sa s vycerenými zubami, ten úsmev prezrádzal jeho pobavenie až kým neprišiel k stolu obávaného lorda Boltona... "Otec, dopočul som sa že ste sa po mne zhánali" úctivo v hrobovom tichu znel bastardov hlas a nasledoval krátky, zdvorilý úklon ktorý robieval len v prítomnosti svojho otca.

" Prepáčte.. ja som len... len som do vás nešťastne vrazil, nevidel som vás" Úprimne povie, dokonca j celkom milo a na tvári sa mu pohráva niečo ako úsmev, snáď sa táto žena nebude chcieť biť inak na ňu bude musieť vytiahnuť Pazúr. " Ak dovolíte tak pôjdem a vezmite si na mňa pivo " Podá ryšavke jednu striebornú mincu, za to si pivo určite kúpi a on sa zatiaľ snaží nepozorovane dostať z hostinca, dokonca si na hlavu hodí aj plášť. Kým príde do tábora svojho brata ešte bude musieť prežiť veľa nástrah. No zrazu ho napadlo, že by mohol aj zostať, vypočuť si prečo prišli obaja Boltoni do hostinca, čo plánujú a preto sa nenápadne vráti k ryšavke. " Ak budeš hrať, že sa poznáme tak ti dám celý mešec mincí, môj brat je kráľ severu, bohato ťa odmení za tvoje služby " Zašepká jej do ucha.

V preplnenom hostinci sa teda že dejú veci! Bitka, vražda hudobníka, ktorému už padla opona, lord Bolton a lord Baelish pri jednom stole... Všetci bohovia na nebi sa museli asi zblázniť, veď kedy kto videl, že toľko zvláštnych ľudí sa tu nahromadí cez jeden večer. Divoká žena ktorá sa pustila do reči s vranou ktorá vyletela z hniezda tomu dodáva len akýsi šmrnc, čerešnička na torte. Tí, ktorý nemali v hlave len hovná, alebo seno, nebodaj hovná so senom, rýchlo vyprázdnili svoje džbány a nenápadne opustili hostinec. Kto vie čo z tohto zíde, on to zrejme vedieť nechcú. No a tí blázni, ktorý zostali, sa to možno čoskoro dozvedia. Hostinský nariadil mladému synovi, aby pootváral všetky dostupné okná, nech príjemný čerstvý vzduch po daždi môže prúdiť dovnútra, vyhnať ten smrad liehu a dymu, ktorý sa dal priam sekať sekerou ako nejaký padnutý strom. Vonku síce stále bubnoval dážď, ale nič z toho nevniklo dovnútra. Hostinec má drevené markízi nad oknami, ktoré vytvárajú akúsi ochranu.
Vo svetle sviečok a horiaceho ohňa v krbe sa zaleskla strieborná minca. Za tú mincu by dostala dobré jedlo, pivo a slušnú izbu aj na pol mesiaca, či na celý mesiac. Divoká žena s ohnivými vlasmi na okrúhli kov pozerala s istou dávkou nedôvery. Neváhala príliš dlho, vytrhla to z jeho prstov. Priložila si mincu medzi zuby, skúsila či je pravá, či ju nechce tá odletená vrana oklamať. Vie že je vrana, ale teraz je už na juhu, nie na severe za Múrom. Tam by mu bez slov prehnala šíp cez hlavu. Mincu nakoniec schovala a chcela ísť k pultu, aby si vyžiadala plný džbán silného piva. Počas svojho pobytu na tejto strane sveta so smútkom zistila, to čo tu čapujú ako najsilnejšie pivo sú vlastne obyčajné psie šťanky. Nič lepšie však nemajú, musí si vystačiť s týmto. Ale jedlo! Bohovia jedlo je ako v sne. Odkedy stihla objaviť pečené rebrá v hustej omáčke, odvtedy nejedáva skoro nič iné.
Kým sa Vrana stihla vrátiť späť k nej, už sedela pri voľnom stole, v blízkosti krbu, odkiaľ sála príjemné teplo. Pri každom zatancovaní plamienkov ožili aj jej husté vlasy. Očividne hrebeň stále nedokázala objaviť. To ju robilo istým spôsobom príťažlivejšou a divokejšou. Prebehla rukou pod nosom, aby si vytrela sople, dokonca tým nosom aj potiahla, aby sa uistila, že žiaden soplík nevykukne na svet. Potom pokračovala ďalej v jedení. Samozrejme s rukami a vôbec jej nevadilo, ako veľmi bola alebo nebola umastená. Nohy vyložené na malej drevenej stoličke bez opierky. Zdvihla na Vranu svoj zamračený pohľad. Otravuje ju už druhý krát tento večer.
"Ty chceš dostať po hube? Môžem ti strčiť šíp do zadku a ver mi že sa ti to nebude páčiť." Zazubí sa naňho. Nevie prečo by mala čokoľvek riešiť s vranou. "Daj mi pokoj. Ja tu nikomu nerobím zle ale ak ma nenecháš tak tvoju peknú vraniu hlavu pošlem do vášho hniezda. A nezaujíma ma žiaden hlúpy kráľ. Ja nie som kľakač." Odpovie tvrdohlavo. Nechce tu mať žiadne problémy. Chce žiť iba v bezpečí. Na to ale, ako si všimla, bude potrebovať peniaze. Skrčí zamyslene pery, uvažuje nad tou ponukou.
"Vylož čo máš a potom uvidím."

"Ty vôbec nie si taká drsná ako sa zdáš, ja sa tvojich vyhrážok nebojím " Ruku si položí na Pazúr aby jej naznačil, že žena proti nemu nemá šanca, vie bojovať ako rytier a kľudne by to skúsil aj ako Divokí, navyše s divokými na Múre už majú skusenosti. " Možno sa ťa zľaknú opilci tu.. " Ukáže prstom okolo seba na opilcov pri pive a varenom víne. " Ale ja som severan a nebojím sa malej, ryšavej, agresívnej ženy " Vyplazí jej jazyk. Jeho ponuka,že ju odmení ak mu pomôže už neplatí. Samozrejme, že nemá plné vrecká ale na opasku má nie len Pazúr ale aj pekne vyrezávanú striebornú dýku. Kľudne by jej mohol dať aj svoj vraní plášť, keby ho predala dostala by zaň pár strieborniakov.

Nemal to povedať. Nemal ju vôbec provokovať. Možno je žena a možno nikdy nebude tak silná ako dospelý muž, ktorý to s mečom skutočne dokáže, ale je slobodná žena z ďalekého severu, kde takých ako je vrana hltajú tiene jedna radosť. Jeden taký nebezpečný tieň sa nasťahoval na jej tvár, čím nabrala omnoho nebezpečnejší a divokejší výraz. Jej spaľujúci pohľad sa stretol s tým jeho. Už ho stihla minimálne päť krát zabiť vo svojej mysli. Natiahla ruku k džbánu s pivom, urobila pár dlhých glgov. Džbán pomaly položila späť na svoje miesto. Jazykom prebehla po perách, vychutnávajúc si posledné kvapky alkoholického nápoja a zbytky omáčky z taniera. Hnev vystriedal pokoj. A práve to bolo u nej nebezpečné. V hostinci si ich nikto nevšímal. Každý sledoval skôr lord Baelisha a lord Boltona, ako sedia pri jednom stole. Určite kujú nejaké pikle, ako viac zamiešať karty zúčastneným stranám v hre o tróny.
Divoký rev prebehol po hostinci a ona preskočila cez stôl. Urobila to tak rýchlo a s takou silou, až narazila spoločne s vranou o zem. Bola ako šelma číhajúca na svoju korisť. Počas toho skoku päsť preletela vzduchom, jej hánky sa stretli s jeho sánkou. Čo tam po tom že ona je žena žijúca v krehkom tele a on muž žijúci v statnejšom. Keď človek miery a udrie nečakane... Aj facka od lady dokáže poriadne zaštípať a bolieť. Nie to ešte päsťou do tváre od divokej ženy. Jej počínanie znova strhlo všetky pohľady zvedavcov. Dnes je to po druhý krát, čo sa s niekym bije. Hostinský za pultom nabrala červenú farbu, od zlosti funí ako býk. Jedna bitka mu stačila a o to ešte nič netuší o tej mŕtvole za oponou. Dúfal, snažil sa vytvoriť pre veľkých pánov príjemnú atmosféru vo svojom hostinci, aby ich neurazil, nepohneval, veď môže byť za to potrestaný. Jeho trpezlivosť prichádza k hranici a keď k nej príde, určite vybuchne, aby narobil poriadky...

Je na ceste už dosť dlho a má namierené do tábora jej brata Robba. Cestuje sama aj keď vie, že to nie je práve bezpečné a navyše to počasie je otrasné. Pršalo čím ďalej tým viac a viac a tak sa potešila, keď v diaľke uvidela svetlá hostinca. Netrvalo dlho a dostala sa až k hostincu. Podľa zvukov, ktoré počula cez otvorené okná, pochopila že v hostinci sú ľudia. No aj tak sa rozhodla že tam prespí, veď počasie jej na výber veľmi nedalo. Svojho koňa odviedla do stajne a skontrolovala svoj malí meč a mešec striebra, ktorý má ešte takmer plní. Prešla k dverám do hostinca a vošla dnu. Prvá vec, na ktorej spočinul jej zrak bola pre ňu trochu šokujúca. Nikdy by totiž nepovedala, že sa jej nevlastní brat Jon bude biť s nejakou ženou.

Keď dostal cez sánku tak sa mu mierne zatočila hlava a dokonca na zem vypľul aj trochu krvi, nečakal taký rýchli a prudký útok a preto sa zo začiatku ani nebránil, dal si ruky cez tvár a snažil sa neschytať ďalšie údery. " Zlez zo mňa.. vypadni.. prestaň! " Zvrieskne na ňu, no nenechá sa otĺkať je predsa muž a preto divoške priloží ku krku dýku. " Urob to ešte raz a krv z tvojho divokého krku ostrieka túto podlahu " Výhražne na ňu pozrie a aby vedela, že to myslí vážne tak ju tou dýkou aj mierne poškriabe, čepeľ jej nechala na krku malinkú krvavú ranku. Divoká.. nedivoká je silnejší a prefíkanejší.

V prvom momente má chuť Jona ignorovať a sadnúť si niekam do kúta, ale keď vidí a počuje ako sa k tej žene správa, tak k nemu príde o trochu bližšie a uprie na neho svoj pohľad. Nevšimol si ju ani kútikom oka a tak sa ho rozhodne osloviť. „Neviem prečo sa biješ s tou ženou, ale otec by s toho nadšení nebol.“ Povie pokojným hlasom a o dosť tichšie ako hovoril on pred malou chvíľou. S celého hostinca si všíma, len Jona. Zatiaľ ju nič iné nezaujíma aj keď vie, že by ju tam mohol niekto spoznať a odviesť kráľovnej ako nejakú vec.

Vycerila na Vranu svoje veľké a krivé zuby. Nôž pri krku nie je žiadna sranda. Mohol by ju podrezať ako prasa. Vrany sú už také. Ale ja divoký. Zabíjajú sa navzájom, je im jedno či sa jedná o dieťa, starca, alebo udatného bojovníka. Neprišla však na juh preto, aby teraz skonala. Na to má svoj život až priveľmi rada. Kútikom oka si všimla malé dievčatko. Kto vie koľko má rokov. Možno 9 alebo 10. Nevie povedať a popravde ju ani nezaujíma. Ale čo to počuje? Dievčatko má ostrý jazyk a rozpráva na Vranu tak, akoby sa poznali. Podľa jej slov sú... Súrodenci? Prebehne jej hlavou. Svoje ruky zdvihne do obranného gesta, aby naznačila, už nedostane žiaden úder päsťou do tváre a ani nikam inam. Prebehne pohľadom na malé dievča, odtiaľ preskočí späť na Vranu. Nedokázala a ani nechcela potlačiť pobavený úsmev.
"Počúvaj to malé dievča. Tvoj otec by z toho nebol nadšený Vrana." Úsmev roztiahla do úškrnu, pri čom jazykom prebehla po svojich perách. Bol to provokačný výraz, ktorým naznačuje, túto bitku vyhrala ona a poriadne sa mu smeje, lebo dospelého karhá malé dievča. Zlezie z Vrany dole. Na jej hánkoch zostali malé stopy krvi, ako mu stihla pri údere rozbiť nos. Zlízne to ako pes ktorý líže vlastné rany.
"Mňam. Vrania krv chutí najlepšie." Neodpustila si poznámku, pri čom usadla späť za svoj stôl. Chcela dokončiť svoju večeru, na dnes už bolo bitiek dosť. Stihla to vyčítať z pohľadu hostinského, ktorý takéto správanie nebude dlho tolerovať.